Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


4. 6. 2016

Anna - ŠARIŠSKÁ AMAZONKA

© E. A. Šranková

 

Príbeh ženy, ktorá v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 16. storočia stála na čele protihabsburského odboja na východe Slovenska.

 

Posledný pohľad

 

Volám sa Anna Toryská a viem, že už čoskoro zomriem.

Ak čakáte, že budem nariekať, mýlite sa. Nemám dôvod žialiť, prežila som dobrý život.

Schyľuje sa k súmraku – slnko je nízko, pohládza viu regiu, kráľovskú cestu spájajúcu východné Uhorsko, od Miškovca po Ľubovňu, s Poľskom. S ťažkosťami si zacloním oči – pohľadom poláskam striebristé lístie košatých stromov. Ľubovnianske vrchy sa šplhajú k oblohe, ďaleko na obzore sa hadí a ligoce Torysa. Je chladná a lesklá ako čepeľ meča a má farbu ocele.

Je dvanásteho júla roku Pána 1556 a ja nezomieram v sedle, ani len nemám odeté brnenie. Sedím na zemi a opieram sa o kmeň stromu. Hrboľatú kôru cítim aj cez košeľu z bieleho súkna – už takmer celá nasiakla krvou. Jej kovová chuť ma dráždi v ústach – mám rozrazené pery.         

Namáhavo obrátim hlavu, pozerám na svoj pyšný Kamenický hrad. Očami preletím po renesančnom opevnení – ešte včera chránilo predhradie, dnes sa mi diery po ranách z diel obludne vyškierajú do tváre rovnako ako očerneté kýpte hranatej útočnej veže v hornom hrade.

Ohlušujúci rachot zbraní, znejúci vojakom ako najnežnejšie slová mileniek, ako rajská hudba, dolieha až ku mne. Vychutnávam si ho, ale už len krátko. Tlak v ušiach mi trhá pravý bubienok a teplý pramienok krvi máča moje vlasy – farbia sa do červena.  

Od pulzujúcej bolesti zatváram oči. Tak veľmi by som si želala necítiť! Aspoň na chvíľu, poslednú, ktorá ma delí od smrti, aby som sa mohla sústrediť len naňho... na jeho tvár. Ale ešte cítim. Nie, ešte nie som mŕtva. Spaľujúca nenávisť ma vťahuje do temných osídel, nedokážem myslieť na milovaného muža. Namiesto neho vidím inú tvár... tvár hladného vlka, Marcela Dittricha, ktorý s vojskom Šimona Forgáča, pána Gýmeša a Halíča, dobyl môj hrad. Tri roky som odolávala vojskám cisára Ferdinanda, dnes sa mi však ubrániť nepodarilo.  

Ale čo to!? Počujem kroky. Myseľ sa mi odpúta od spomienky, otvorím oči.

Z horského sedla za hradným vrchom, odtiaľ, kde je prameň s vodou, sa náhli Milica. Zrak upiera na mňa – v jej očiach čítam hrôzu. Asi je na mňa strašný pohľad.

Moja dôverníčka... beží! Podkasaná sukňa jasnej farby odhaľuje jej štíhle, do hneda opálené nohy. V pätách jej kráča muž v prostom odeve, chodidlá má bosé.

Pustovník, preblysne mi hlavou. Dosiaľ mi neskrížil cestu.

Muž s kapucňou hlboko stiahnutou do tváre, ktorý sa už zďaleka vyhýba ľuďom a ich obydliam, priťahuje môj pohľad. Dívam sa naňho, zrak neodtŕham od svetla nad jeho hlavou – planie zvláštnou žiarou. Jeho nevýslovná nádhera ma nabáda dotknúť sa ho, vnoriť sa doň s poslednými zábleskami slnečných lúčov.  

Otváram ústa, chcem prehovoriť, ale nemôžem. Jasné oči sa mi zahmlievajú, gniavi ma ťažoba. Vzdorovito sa jej postavím, ale neúprosne blížiacu sa chvíľu slastného nevedomia sa mi nedarí odohnať.

Viečka mám ťažké, privieram oči. Znenazdania uzriem pestrý kolorit. V zmesi farbistých machúľ ma prekvapí mozaika všetkého, čo som prežila. Núti ma zamyslieť sa, uvažovať nad svojím životom...

Zrazu precitnem – akoby ktosi vyslovil moje meno. Ešte zmámená zazriem tvár muža, ktorému som dala srdce. Zhlboka sa nadýchnem – ako málo mi stačí ku šťastiu! Tak veľmi som ho túžila ešte raz uvidieť a Boh vyslyšal moje prosby. Teraz môžem ísť... som pripravená zomrieť. Viem, že na mňa čaká...

ON.

 

 
Reklama