Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


8. 1. 2013

Život v hriechu

 

© E. A. Šranková

© Artis Omnis

 

 

5. Venice, niekedy popoludní

 

Adelase sa sníval strašný sen: tápala v hmle, nasledovala žalostne volajúcu bytosť. Bezprostrednú blízkosť milovaného človeka vnímala neďaleko pred sebou, no nedarilo sa jej dostihnúť ho. Hustá hmla neustále padala, rosila jej strhanú tvár, vlasy... Úpenlivé výkriky sa od nej vzďaľovali, čochvíľa zmizli úplne. Adelasa zrazu nevedela, ktorým smerom sa vydať. Bola by dala čokoľvek za jedinú sviecu, ktorej plamienok by spretŕhal hutnú belosť a ožiaril jej cestu. Blúdila v bielej temnote, kým sa jej od vysilenia nepodlomili kolená. Padala vlhkým dychom presiaknutým povetrím, stratila aj posledné zvyšky nádeje, že dcéru ešte nájde...

Vzlykla, uvedomujúc si aj vo sne, ako prahne po živote. Nie, ešte netúžila zomrieť. Mala predsa pre koho žiť.           

Ľadová triaška ju primäla otvoriť oči – okrem prevaľujúcej sa tmy neuzrela nič.

Ustrnula. Uvažovala, či čierňava je dôsledkom noci, alebo ju nebodaj spôsobili jej vyklaté oči. Ležala meravo vystretá, bála sa pohnúť. Tápala po stopách bolesti, zmysly mala napnuté, avšak okrem potuchliny necítila nič. Neozvala sa nijaká bolesť, nijaký šum... nezačula ani hláska, akoby okrem nej nebolo na blízku živej duše.

Žijem vôbec?! zaúpela nemo.

Od ľaku pohla rukami, zdvihla ich k tvári. Pátravo sa dotkla pier, otvorila ústa – na prstoch cítila svoj teplý dych. Od poznania, že nie je mŕtva, si vydýchla od úľavy. 

Opatrne sa dotkla privretých očí. Chvejúcimi sa prstami prechádzala od buľvy k buľve, pohládzala jemnú pokožku na viečkach. Neoslepili ma, pomyslela si šťastne.

Ale jej radosť sa už zakrátko skončila! Pot úzkosti stekal po jej tele, obruč strachu zovrela jej srdce, keď si uvedomila, že sen, ktorý sa jej prisnil, bol predzvesťou čohosi závažnejšieho. Zaraz si spomenula na hrôzostrašné udalosti, predchádzajúce jej únosu.

Alessandra, to ju som hľadala!

Strata Paola bola mučivá, no pri pomyslení, že prišla aj o dcéru, chýbalo málo, aby nezošalela.

Netrvalo dlho a ticho preťal vŕzgajúci zvuk, ktorý ju prinútil sústrediť sa.

Nepríjemný vrzgot silnel, blížil sa k nej. Zamrela. Dýchala nečujne, akoby jej dych mal byť signálom pre prišelca, že napreduje správne.

To, čo zazrela, keď sa roztvorili dvere, by nahnalo strach nejednému mužovi, nieto slabej, osamelej žene.

Adelasa pridusene vykríkla, keď na prahu, vo svetle smolnice, uvidela dvoch otrhaných a nesmierne špinavých mužov so zvlčilými pohľadmi.  

Ohyzdní chlapi, opásaní bodnými zbraňami, zatarasili dvere a nahlúplo sa smiali. Ich dlhé, vyleštené čepele dýk, sa oceľovo leskli.

Razom bola na nohách – prekročila nevábny pelech na podlahe, kde až dosiaľ ležala, a cúvala popri stene, akoby im mohla uniknúť. Vydesene sa rozhliadala po niečom, čo by mohla použiť na obranu, no zaraz zistila, že okrem prázdneho stola a dvoch stoličiek sa v kutici nenachádza nič. 

Svetlo v rukách jedného z chlapov sa zachvelo, keď sa doň oprel prievan. Silný závan spôsobil, že cez vysoko osadený oblôčik, prikrytý kusom kože, vstúpila do izby záplava denného svetla.

V rohu izby, tam, kde až donedávna vládla najhustejšia tma, zazrela neveľký kozub. V okamihu sa k nemu rozbehla – zúfalo sa snažila dostať k svietniku položenému na rímse. Aspoň čosi, lepšie ako nič...Možno mi poslúži!     

„Len sa na ňu pozri, Neviniatko!“ zaprskal jeden z mužov. „Nevďačnica jedna! Vydrapili sme ju z pazúrov istej smrti a namiesto vďaky sa správa ako bláznivá!“ rozhorčoval sa.                                                                                       

„Ej, ale je chutná... chutnučká, všakže, Silná ruka?“ zachechtal sa nevysoký muž s polepenými mastnými vlasmi, ktoré nikdy neokúsili hrebeň ani vodu. Dobroprajne udrel svojho druha po ramene. 

Jeho kumpán neotáľal, raz-dva sa pridal k nemu. Zadúšajúc sa od smiechu upieral na Adelasu zjazvenú, vredmi pokrytú tvár.

Akoby sa dohodli, knísavo sa pohli k nej, no rázny mužský hlas prerušil ich sípavý rehot: „Nestrašte ju, hlupáci!“

„Ešteže čo!“ zaprotestoval Neviniatko a obrátil sa. „Komu naháňame hrôzu?“ naparoval sa, až očervenel.

„Čuš! Radšej mi pomôž...“ prikázal úsečne neznámy.

Neviniatko, odetý v rozodratých handrách, hundrúc si popod nos, vykročil z miestnosti. Neodvažoval sa znevažovať autoritu veliteľa.

Rozrušená Adelasa, zvierajúca v jednej ruke svietnik, druhú zaťatú v päsť, si hrýzla do pery. Nervózne vyčkávala na to, čo príde. Bledá v tvári vzhliadala k dverám. V duchu sa spytovala, čo jej spravia. 

Snažila sa potlačiť strach, keď sa škrípavý zvuk ozval znova. Kmásal jej napäté nervy, až kým nestíchol, vzápätí zbadala podivného muža zahaleného v obdranom kepeni. Svetlo smolnice jasne osvetľovalo jeho nevzhľadnú chrastavú tvár s jediným okom. To druhé, s prázdnou jamkou, prekrýval pruh čiernej kože, strácajúci sa v hustých kučeravých gaštanových vlasoch. 

Hľadeli si tvárou v tvár – ona meravá, sťaby vytesaná z kameňa, on sediaci na stoličke s vŕzgajúcimi drevenými kolesami.

Mrzák!

Zvedavo ju pozoroval mimoriadne živým okom. „Spoznávaš ma?“

Mĺkvo prikývla. „Žobrák... ste mrzák od San Polo,“ odvetila.

„Tak je!“ zvolal. Badateľne ho potešilo, že si naňho pamätá. „Nikdy si neobišla úbožiaka bez nôh... až dnes. Dnes ráno si odišla, ani si sa naňho nepozrela... nedotkla si sa ho ľútostivým pohľadom, ani almužnu si mu nedala,“ vravel vyčítavo.

Adelase viditeľne odľahlo. Ak mi vyčíta iba to, ľahko to môžem napraviť! Mimovoľne siahla rukou na opasok, mala v úmysle zaplatiť. Akéže však bolo jej prekvapenie, keď dlaňou narazila do prázdna – vyšívaná taštička s peniazmi nebola na svojom zvyčajnom mieste a ona si to až doteraz nevšimla!

Okradli ma, pomyslela si s trpkosťou. Od hnevu krčila tkaninu kedysi pekných šiat, ktoré boli celé ufúľané a už značne zničené. Divo na mrzáka pozrela. „Ako ste mohli?“ vykríkla. Rozhodila rukami. „Toľko ráz som vám pomohla, sám ste to priznali, a teraz toto: uniesli ste ma a ešte aj okradli. Prečo?!“ 

Bezočivo sa rozosmial. Nezdalo sa, že by sa ho jej výčitky akokoľvek dotkli.

Keď Adelasa videla, ako sa baví, mala chuť škriabať a hrýzť. Ozvala sa v nej vzbura, rýchlo vyplávala na povrch. Vysoko zdvihla svietnik a švihom ho po ňom hodila. Nedbala, že ho ťažko zraní, naopak, priala mu to! Chcela, aby precítil bolesť, ktorú mu spôsobí ona, rovnako ako ona prežívala vlastnú nemohúcnosť, že im bola vydaná na milosť a nemilosť.

Ibaže jej plán nevyšiel – netrafila. Svietnik preletel iba kúsok od žobrákovej hlavy a s hrmotom sa kotúľal po kameni. Stíchol, až keď narazil o stenu. 

„Zločinci! Banditi! Naskutku by vás mali obesiť! Už včera bolo neskoro!“ Nevľúdne na nich zazerala, najradšej by všetkým trom vydriapala oči.

Mrzák namrzene zahrmel: „Utíšte ju a priveďte ku mne!“

Silná ruka a Neviniatko poslúchli. Bez reptania sa náhlili splniť jeho príkaz. 

Márne sa snažila odstrčiť ich paprče, keď ju zdrapili, metala sa, škriabala, no nepomohlo jej to nič!

Nemilosrdne jej zapchali ústa akousi handrou, ktorú mal jeden z mužov uviazanú okolo hrdla, ruky jej spútali ľanovým opaskom, ktorý si odpásal druhý bandita.

Zavalitá postava sa primkla k nej. „Tááák, a viac nebudeš driapať,“ spokojne sa jej zachechtal do ucha.

Spoznala hlas Neviniatka – od prenikavého puchu z jeho úst jej skrútilo žalúdok. Nadobudla dojem, že sa povracia a zaiste sa zadusí vlastnými zvratkami, ak od nej ten niktoš ihneď neodstúpi. Mala čo robiť, aby vydržala mastný puch šatky, ktorej mala plné ústa, no hnilobný smrad z Neviniatkovej tlamy bol na ňu už priveľa! Prudko sa mykla, kopla ho pod kolenom, až sa zapotácal a spadol, ona uskočila.

„Diablica!“ zasipel, šúchajúc si boľavú nohu. Prevrtával ju pichľavými očkami, posadenými blízko vedľa seba.

Adelasa naňho vyzývavo hľadela, viac sa nebála. Skúmavo pozorovala jeho ligotavé čelo, na ktorom sa perlil pot.   

„Ojój, ale ti dala! Aký si to chlap, Neviniatko, keď nespravíš poriadok so ženskou?!“ rozosmial sa Silná ruka štipľavo.

„Bohuprisahám, mrcha je to! Veď počkaj a uvidíš... len čo sa k nej dostanem, skrotím ju!“ vrčal Neviniatko, stavajúc sa na nohy.

Veliteľ oboch mužov sa hlasno zadúšal od smiechu – biele zuby sa mu leskli v tvári s mohutnou čeľusťou.

Pozrimeže, tak on sa smeje. Odroň akýsi! Adelasa od rozčúlenia prerývane dýchala, najradšej by mu vylepila zaucho!

Už-už sa k nemu rozbehla, ale zadržal ju Silná ruka. Aj keď bol takmer kosť a koža, telo, napohľad neduživé, mal mocné a pružné, samá šľacha. Drsne si ju pritiahol, myknúc za opasok, ktorým mala zviazané ruky. Bez škrupúľ ju zovrel za hrdlo a zaškeril sa jej do očí. Jeho tmavý pohľad sa podobal peklu... 

„No tak, upokojte sa,“ povedal veľmi pomaly a povolil stisk, aby mohla dýchať.

Pokúsila sa mu vymaniť, no márne.

Zatriasol ňou. „Upokojte sa, vravím vám!“ skríkol a opäť ju mocne zovrel.

Adelase sa zahmlilo pred očami, bolestivo sykla. Bola na smrť vyčerpaná... ešte nikdy sa necítila taká bezbranná a bezradná!

„Budete rozumná?“ spýtal sa miernejšie, keď zbadal, že tvár jej zmáčali slzy.

„Čo sa s ňou toľko babreš, há?!“ zahučal Neviniatko a jeho zachmúrená tvár sa blížila k nim.   

Silná ruka sa tváril ľahostajne. Prešiel si jazykom po vysušených perách, čakal na Adelasinu reakciu.    

Ledva sa zmohla na slabé prikývnutie. Vedela, že v tejto chvíli nemá na výber. Podvolila sa.

Silná ruka ju dotlačil k veliteľovi, zastali len kúsok od neho.  

S hnevom v tvári čelila jeho pohľadu. 

Beznohý mrzák si ju so záujmom premeriaval. Jej drzosť sa mu páčila väčšmi ako ustráchanosť, ktorú zazrel prv.

Ticho prerušil zúrivý hlas Neviniatka. Znenazdania sa ocitol vedľa nich.

„Postačí mi jedno tvoje slovo či prikývnutie, Sicílčan, a vskutku ju...“ naznačil veľavravným gestom.

Adelasa Veceli del Maro prudko cúvla, chrbtom zavadila o dengľavú hruď Silnej ruky. Niežeby mala strach zo smrti, ale ešte netúžila zomrieť. Najmä nie tu a v tejto chvíli... teraz, keď netušila, čo sa stalo s Alessandrou! V smrti bude môcť nájsť pokoj až vtedy, keď o jej dieťa bude postarané, keď bude vedieť, že sa mu dobre vodí. Potom ju s radosťou uvíta, aby sa čím skôr stretla s Paolom.  

„Osprostel si?!“ zreval beznohý. „Zabiť takúto sviežu krásku? Pozri, ako kvitne! Zachádzaš priďaleko, priateľko, keby si sa radšej staral o svoju robotu!“

Veľa nechýbalo a bol by mu uštedril úder, no Neviniatko sa uhol, na krivých nohách uskočil a kajúcne odvetil: „Veď sa už toľko nezlosti.“

„Tak vezmi rozum do hrsti a sprav, čo som ti prikázal, než sme sem vošli!“ Súmerné pery Sicílčana sa usmiali, počernou rukou naznačil, aby viac neotáľal.

Neviniatko sa zvrtol, Adelasa sa zvedavo obzrela. Videla, ako trhal handry, ktorými ešte nedávno bola prikrytá, a keď sa mu zdalo, že ich je tak akurát, prešiel k jednej zo stoličiek. Mocujúc sa s ňou dokrivkal späť.

Zachechtol sa a fľochol na Silnú ruku: „Ha-ha! Rád sa pozriem, ako si s ňou náš kráľ zašpásuje. To bude zábava!“

Adelasa napla všetky sily, aby sa mužovi vzoprela, ale nebolo jej to nič platné. Nepomohlo ani to, že sa zviezla na podlahu s úmyslom sťažiť mu prácu – hravo ju zdvihol. Dlhými krokmi zamieril ku kreslu a usadil ju doň. 

Nemý výkrik jej zamrel v hrdle, oči žobrali o súcit i pochopenie, trhan však mĺkvym prosbám mladej ženy nevenoval pozornosť – pridŕžal ju, kým jej kumpán vôkol rúk a nôh uväzoval pruhy látky.

Poddala sa, mučená predstavou, že biľagu hanby sa nevyhne. Navždy bude nezmazateľne vrytý nielen na mojom tele, ale i na duši... Potupená! Vystavená chlipnosti najodpornejšej zberby, zločincom, démonom noci! A špinavec, ktorého sa mi toľko ráz uľútostilo a ktorý tú chásku vo všetkom podporuje, sa mi bude obludne vyškierať do očí!

Sicílčan spokojne zamľaskal, keď od nej obaja muži odstúpili. „Tak sa mi to páči! A teraz choďte, nebudem vás už potrebovať!“

„Ale... mysleli sme si... myslel som si, že budeme súčasťou...“ zahabkal Neviniatko. Ticho, uvážlivo hľadajúc slová, prosil: „Neukráť nás o trochu pobavenia, Sicílčan. Vieš, že takéto krásky nemávame každý deň!“

Prekvapená Adelasa pozerala raz na jedného, o chvíľu zas na druhého. Začínala chápať, čo sa tu deje. Chce ma mať iba pre seba!

Sicílčan naňho vyzývavo pozrel, v oku sa mu zlovestne zablyslo. „Chceš mi odporovať?!“ zavrčal. „Prídeš o kožu – stiahnu ti ju z chrbta pás po páse a potom si z nej dám urobiť puzdro na dýku.“ Vyňal krátky kord a začal sa s ním pohrávať. Jedinou ranou ho mohol zabiť, ranu mal presnú, vo vrhaní dýkou ho neporazil ešte nik.

Neviniatko sa prikrčil, nervózne si odkašľal. „Veď ja nič... ty si šéf, Sicílčan, ty rozhoduješ,“ zašomral a kníšuc sa z nohy na nohu pobral sa na odchod. Správa sa ku mne ako k prašivému psovi! premýšľal zúrivo, nasledovaný málovravným chudým bedárom.

Sicílčan sa víťazoslávne usmial – jeden boj vyhral, dnes ho však čakali ešte dva ďalšie...

 

Osameli.

Skľučujúca atmosféra ešte väčšmi zhustla, keď na ňu Sicílčan uprel svoje jediné oko. Provokujúco si ju prezeral a tým pohľadom dával na vedomie, že ju má v moci.

Adelasu zadúšala tieseň, no nahlas by to nepriznala. Ešte to tak, aby som väčšmi podporila krátku ilúziu jeho moci! Zakrútila sa jej hlava, ale statočne premohla mdloby.      

Ticho v izbe nečakane narušil vzdialený hlas gondoliera, čo sa škriepil so zákazníkom o cenu za prevoz.

Žena zdvihla hlavu, nastražila uši – za týmito múrmi sa odohráva rušný život...

Sicílčan sa schuti zasmial – Adelasina zvedavosť ho pobavila. „Nezdá sa ti to, krásavica! Počuješ gondoliera od Canala Grande.“

Vzhliadla k nemu, jej pohľad prezrádzal, že by rada vedela viac.

„Prečo by som ti to nepovedal?“ spýtal sa viac-menej sám seba. „Sme neďaleko najznámejšieho a najstaršieho trhu vo Venice, iba kúsok od Ponte della Moneta,“ odvetil. Bol si istý, že ju poteší.

A podarilo sa! Na Adelasinej tvári sa objavila značná úľava, ani na okamih nezapochybovala, že by ju bol oklamal. Nemá dôvod. Ak mi chce ublížiť, vynájde sa inak...

Rozum jej horúčkovito pracoval: živo si vybavila najstarší pontónový most v meste, vinúci sa nad Canalom Grande, prepájajúci sestiere San Polo so San Marco. Zazrela známy trh, kde sa dal kúpiť luxusný tovar. Rady obchodov a skladov po oboch stranách kanála videla tak jasne, akoby tam práve bola. Na vstupe i výstupe Ponte della Moneta uzrela neoblomných mýtnikov, čo vyzbierané poplatky poslušne odovzdávali do štátnej pokladnice. Vďaka nim bol most dobre udržiavaný. Môcť sa tak teraz po ňom poprechádzať...

Sicílčan sledoval, ako sa žena zahĺbila do myšlienok. Trochu sa povystieral, oceľové svaly ukryté pod tmavým kepeňom sa mu napli a ruky skrížil na prsiach. 

Nepochyboval o tom, že to, čo sa chystá urobiť, ju zo zamyslenia okamžite preberie.

V tom sa ich pohľady mlčky stretli. Nespúšťajúc zrak z Adelasy, pomaly si začal vyzliekať široké nohavice. Netrvalo dlho a ufúľané háby skĺzli na zem.   

Kráska sa zaraz prebrala zo sna o voľnosti. Vzrušenie v jeho tvári jej zafarbilo líca rozhorčením. Rozochvela sa pri pomyslení, že žobrák spod kepeňa odhalí zmrzačené hnáty a potom sa jej zmocní. Odvaha ju opustila, rozplynula sa ako teplý dych pohltený mrazom.

Rýchlo zavrela oči, aby sa naňho nemusela dívať. 

„Trasieš sa ani tŕstie v močiari,“ zachechtal sa.

Tuho stískala viečka a keby mohla, zapchala by si aj uši, aby nepočula jeho uštipačný hlas. Ako ho len nenávidela!

Netušila, koľko času prešlo, kým sa k nej sklonil. Precitla až vo chvíli, keď na sluchách zacítila jeho horúci dych.

Zľahka sa jej dotkol. „Si taká sladká,“ pošepol jej do ucha.

Striasla sa, uhla pred jeho dotykom. Vzápätí otvorila oči.

Mohutné klenby nad jej hlavou a Sicílčanova postava so svetlom v ruke vrhali silné tiene na steny z kameňa, pokryté množstvom prevísajúcich pavučín. Adelasa ich však nevidela, nevnímala tiene ani hordu špiny, zmätene hľadela iba naňho.

Nerozumela, a možno ani nechcela pochopiť, keď pozerala do škeriacej sa tváre bez jedinej ohyzdnej chrasty, do sivomodrých očí pripomínajúcich farbu jesennej zatiahnutej oblohy. Strácala sa v bezmedznej hĺbke jeho pohľadu a spamätala sa až vtedy, keď sa jej zakrútila hlava. Hnev jej rozprúdil krv v žilách, tep sa jej zrýchlil.  

Zvážnel, čelo mu preťala chmúrna vráska. „Uvoľním ti ústa, nieže budeš opäť jačať,“ vystrel ruku a vyňal handru z jej úst.

Z plných pľúc sa nadýchla a neveriacky si premerala muža, ktorému pod nohavicami sťaby zázrakom zasa narástli nohy. Bol vysoký, široká hruď pod kedysi snehobielou košeľou z drsnej látky sa nebezpečne dvíhala.  

„Načo to všetko?“ zasyčala rozrušená. „Ak ste mi chceli nahnať strach, podarilo sa vám to! Tlieskam, komédia, ktorú ste predviedli, vyšla znamenite! Potulní komedianti by nezahrali lepšie predstavenie než vy traja!“

Sledoval, ako ňou zmietajú emócie, kým udýchaná nestíchla. Jej náhle vzplanutia ho fascinovali, až dosiaľ sa stretol iba so ženami, ktoré boli voči mužom poddajné a ústretové. Neodvážili sa prejaviť svoj názor, nieto vôľu, akoby boli iba bezduchými nádobami, za ktoré boli považované.  

Zastokol fakľu do kovovej skoby na stene a pristúpil bližšie. Bez slova jej rozviazal najprv nohy a potom aj ruky. Zhlboka vzdychol, keď si k Adelase čupol, pozorujúc, ako si masíruje malé, nedokrvené dlane.

„Nenazval by som to komédiou a či hrou,“ prehovoril tichým, výhražným hlasom. „Ocitla si sa na území bedárov, ktorí sa každodenne plahočia za potravou, ktorí sú ochotní hoc aj zatratiť dušu, ak ich ktosi poverí vraždou, za ktorú dostanú zaplatené. Dnes, keď sme ťa vyrvali smrti, stala si sa jednou z nás a musíš rešpektovať naše zákony... zákony sveta, ktorý vôbec nepoznáš, sveta, ktorý ti otvoril dvere, keď ich tí tvoji pred tebou zavreli! Už nemáš nič, ani muža, ktorý by ťa chránil, ani majetok. Prišla si o všetko, Adelasa Veceli del Maro! Tvoji ťa opustili, už pre nich nejestvuješ!

„Nie!“ skríkla a zanovito potriasla dlhými vlasmi. Odhrnula si havranie kadere z očí. „Mýlite sa, ešte mám dcéru...“ vydýchla.

Tváril sa, ani čo by jej slová prepočul. Postavil sa a dlhými krokmi, s rukami za chrbtom, premeriaval miestnosť.

„Aj tú si už stratila!“ zavrčal zrazu. Postál, obrátil sa k nej. Hnevlivo zaťal päste. „Sama si videla, že padla do rúk Enrica Dandola a patriarcha nikdy dobrovoľne nevydá, čo si raz privlastní!“

Vstala. Potrebovala sa natiahnuť – údy už mala meravé, no najmä, musela si utriediť myšlienky. Neustále sa jej preháňali hlavou, neprestajne si kládla otázku: prečo?!

Žeby Paolovo rozhodnutie bolo tým dôvodom, ktorý vyvolal hnev a pomstu zo strany patriarchu? Pravdaže vedela, čo sa chystá. Už niekoľko týždňov s manželom tŕpli, že ich od seba navždy odlúčia, že ju i Alessandru zatvoria do kláštora, ktorého brány sa za nimi privrú naveky, ak ich, najmä ju, neuvrhnú do otroctva. A prečo to všetko? Pre šialenosť, ktorú uzákonil Inocent II., no akým právom?! Mali sme odísť, len keby ma bol počúval a nehrnul sa k prelátovi! Och, Paolo, k čomu viedla tvoja čestnosť? Ale či sa na teba môžem hnevať?! Adelasa vzopäla biele ruky, bledé čelo sklonila na ne. 

Sicílčan zvedavo pozoroval pocity, ktoré sa mladej žene odrážali v tvári. Mlčala, ale nebolo ťažké uhádnuť, na čo myslí. Nenávidel patriarchu. Pripravil ho o dve najkrajšie neviestky, no keď nedávno prelátovi ozbrojenci odviedli aj Coletu, ktorú si nárokoval iba pre seba, znenávidel ho ešte väčšmi. Prahol po pomste odvtedy, čo jedného dňa chladné vody kanála vyplavili bezduché ženské telo s kyprými vnadami... S akou radosťou by ho zabil!

„Prečo ste mi pomohli?“ spýtala sa znenazdania. Uprela naňho strhanú tvár, v ktorej sa horúčkovito leskol pár veľkých očí. Zračil sa v nich nepokoj a ešte čosi, že by zvedavosť?

V duchu sa usmial. Tie ženy! Občas je nemožné vyznať sa v nich. Nikdy sa nezmenia.

„Ehm,“ pomädlil si bradu, vzápätí sa na ňu uprene zadíval. „Nenávidím Enrica Dandola!“ vyštekol ostro. Bolo to také jednoduché, no iba on vedel, čo všetko sa za jeho slovami skrýva a koľko úsilia ho stálo, aby až do dnešného dňa ovládol hnev. 

Krátky výbuch presiaknutý nenávisťou zahrmel s ráznou intenzitou. Adelasu striaslo. Nepochybovala, že ak by mal možnosť, surovo by sa mu pomstil, vrátil úder za úder, ktorý od preláta dostal. Jeho zlosť musí mať príčinu, hútala.

Pozorovala ho, tajac dych a v duchu ďakujúc za matné svetlo rozpíjajúce sa v šere, v ktorom mohla ukryť rozhorčenú tvár. Krv jej búšila do líc, keď s predstieraným pokojom prehovorila: „To prestrojenie... zákernosť, s akou ste sa snažili vyľakať ma... nechápem. Akú rolu v tom všetkom hrám ja?“ Zdvihla hlavu, hľadela do peknej mužnej tváre s ostrými črtami, v ktorej sa v mäkkom svetle smolnice stále črtala zlosť.  

Šacoval ju pohľadom, ale tam, kde stála, nedovidel dobre. Mrmlavo zanadával, pohol sa k nej. Bol iba na skok od Adelasy, keď odvetil: „Bolo by ti milšie, keby som ťa primäl byť mi po vôli?! Keby som bol pokračoval v ilúzii, čo som ti predostrel?“

Mlčala. Pokladala za zbytočné odpovedať. Predsa vie, aká by bola moja odpoveď. Len ma zbytočne trápi!

„Počuješ? Tak vrav!“ nástojil. Rozčúlene ňou potriasol.

Rozochvela sa ako suché lístie, ktoré kmáše vietor. Zničené šaty jej skĺzli až k ramenu, oblé plece perleťovo zažiarilo. „Nie,“ šepla so sklonenou hlavou.

Sicílčan sa upokojil. Opájal sa krásou odhaleného nežného ženského ramena, bez zaváhania sa ho dotkol. Položil drsnú dlaň na hebkú pokožku, poláskal ju. „Si nádherná...“ prehovoril s pokorou. V očiach sa mu zračil neskrývaný obdiv.

Uskočila, ani čo by ju uštipol. „Zlomyseľník jeden!“ vyštekla. „Využijete prvú príležitosť, ktorá sa vám naskytne!“ syčala, upravujúc si uvoľnený odev.

Rozjarene sa rozosmial, odpľul si na zem. Už sa nehneval. Prekypujúc vľúdnosťou, milo sa na ňu usmial. „Si rozkošná, keď sa hneváš!“

Nevšímala si ho. S rukami zaťatými v päsť sa vrátila k stoličke. Usadila sa, mrviac sa ako na ihlách, ale keď sa upokojila, pohŕdavo naňho pozrela. „Tak ako? Budete sa správať ako zbabelec alebo odpoviete na moje otázky?“ spýtala sa rozhodne.

Prerývaný výbuch smiechu mu vyrazil z hrdla, no potom zvážnel. „Nedbám,“ prehovoril, pozorujúc ju temnými očami. Uvažoval, odkiaľ začať.

Utrieďujúc si myšlienky, prisunul si k nej stoličku. Keď si na ňu sadol, sucho zavŕzgala. Na moment si zložil hlavu do dlaní, prehrabol si gaštanovú hrivu.

„Prestrojenie za mrzáka je iba hra, sama si to zistila,“ zamumlal. „Nebolo ťažké nájsť šikovného iluminátora, ktorý si privyrába zhotovovaním kadejakých masiek a rozumie sa aj do tajov maskovania...“ Vzhliadol k nej a z ničoho nič doložil: „Poznal som tvojho muža... vážil som si ho. Bol to milosrdný človek, súcitil s nami.“

„Bol?!“ zopakovala ako ozvena. Mala pocit, akoby ju niečím ovalil. Bola si istá, že Paola už viac neuvidí, no počuť krutú pravdu z úst neznámeho muža ju zasiahlo do živého. Zakrútila sa jej hlava, uštipla sa, aby neomdlela. V zúfalstve myslela iba na to, že musí byť silná. Kvôli Alessandre, ešte je tu ona!

Nemohol si nevšimnúť pohnutie v jej tvári, silu, ktorú hľadala a nachádzala v ťažkej hodine svojho života, keď sa mu s rozvahou zahľadela do očí. Čakala, že jej všetko vysvetlí.

„Správy sa šíria rýchlo,“ začal, „tie nepriaznivé ešte rýchlejšie. Tu sa nič neutají, moji špehovia sa dozvedia kadečo ešte prv, než dóža či jeho rada!“ Zo Sicílčanových slov znela hrdosť. Bol pyšný na kráľovstvo, ktorému vládol. „Keď sa slušní občania mesta ukladajú na spánok, my ešte bdieme. Mnohí z mojich chlapov sa skrývajú v nočných uliciach a striehnu na posledných oneskorencov, ktorí sa s chudákmi podelia so všetkým, čo majú pri sebe.“

„Pch! Vraj podelia,“ zasmiala sa cez zuby. „Okrádate ich!“

„Čo na tom záleží? Musíme z niečoho žiť!“ odbil ju.

Ľadové prsty zovrela v lone. „Predstavujem si, že ani včera tomu nebolo inak...“

„Áno,“ pritakal. „Zazreli tvojho muža, keď vchádzal do Baziliky di San Marco a vzápätí aj toho druhého, ktorý šiel za ním.“

Vyskočila, rozhorčene vykríkla: „Prečo mu nepomohli? Čo za obludy driemu v tvojich chlapoch, že sa v nich nenájde ani štipka ľudskosti?! A vraj: vážil si si môjho muža!“ vypľula pohŕdavo.

Chápal, že je rozrušená, krotil sa, aby nevybuchol. „Kto by čakal, že z človeka, ktorý nasleduje kňaza, sa vykľuje jeho vrah?“ zamyslel sa nahlas.

Zbledla.

„Zbehlo sa to veľmi rýchlo,“ dodal pokojne. „Už zakrátko videli, ako ten druhý vybehol von. Bežal, ani čo by mu horelo za pätami. Zvedavosť ich dohnala nazrieť do chrámu, no keď vošli, Paolovi sa už nedalo pomôcť... bol mŕtvy.“

„Musím s nimi hovoriť!“ vyhŕkla pevne rozhodnutá.

Vstal. „Neveríš mi?!“

„O to nejde...“ vzdychla. „Chcem sa dozvedieť, kto zabil Paola, kto ma pripravil o manžela!“

„Načo?“ rozosmial sa štipľavo. „Čo by si spravila, keby si to vedela?“

„Ešte neviem,“ pristúpila k nemu. Chladné odhodlanie, ktoré vanulo z jej bledej tváre a surovosť, ktorú zazrel v jej očiach, ho zarazili. „Premyslím si to, nateraz mi postačí jeho meno!“ trvala zaťato na svojom.

Nesúhlasne zavrtel hlavou, nepochyboval, že ju sklame. „Nevedia to. Vytratil sa prirýchlo...“

„Klameš!“ skríkla. Päsťami sa vrhla proti nemu, búšila mu do hrude.

Zovrel jej ruky – ak by chcel, v okamihu ich rozdrví. Klameš! Klameš! Adelasine obvinenie sa mu zavrtávalo do mysle, dráždilo ho. Áno, pravdaže klamal. Mal vari na výber, keď nechcel, aby vyviedla nejakú hlúposť? Som hlupák! Prečo mi na nej záleží? Prečo jej chcem pomôcť!? Áno, máme spoločného nepriateľa a jej muž bol mojím priateľom, no i tak... „Dosť!“ skríkol a zúrivo ňou zatriasol. „Bol som presvedčený, že chceš späť svoju dcéru, no ako vidím, mýlil som sa!“

Akoby uťalo! Bojovnosť ju razom prešla.

Adelase prebehol mráz po chrbte. Zahanbila sa, sklonila hlavu, otriasli ňou vzlyky.

Prišlo mu jej ľúto. Stískal jej chvejúce sa ruky, pritiahol ju k sebe. Zľahla ju pohladil po vlasoch. „No tak, psst, upokoj sa...“ tíšil ju ako dieťa.

Nebránila sa, akoby konečne pochopila, že jej podáva pomocnú ruku. Ponúkal jej ochranu, prečo by ho mala odmietnuť? Nemám na výber...

„Kto si?“ šepla. Vzápätí zdvihla hlavu.

Oči sa im skrížili – v Adelasiných sa zračila zvedavosť, v jeho smiech, no i čosi zvláštne... možno tajomstvo.

„Kedysi ma volali Lucius... Lucius Caracciolo,“ hľadel na ňu zastretým pohľadom. Zrazu sa k nej sklonil a nedbajúc na dôsledky ochutnal jej ústa.

Čas sa zastavil.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.