Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


29. 5. 2017

IZABELA ... a smrť vraví o láske...

© E. A. Šranková

 

1)

 

Izabela neodtŕhala pohľad od rozkonárenej moruše, skláňajúcej sa pod náporom vetra dujúceho od rieky. Vôňa bahnitého toku jej búšila do nozdier, dráždila ju, sila vetra jej vyrážala dych. Ešte dopoludnia si pochutnávala na sladkých plodoch morušovníka, teraz jej chladný vzduch strapatil vlasy a olizoval tvár. Prechádzal ľahkou tkaninou jej šiat, zavŕtaval sa jej pod kožu, prenikal ku kostiam – až ju striaslo.  

„Kiežby radšej spŕchlo...“ zdvihla zrak k zamračenej júnovej oblohe a potom zavrela okno.   

„Izabela, miláčik, nemuč sa už. Stačí! Miloval som ťa ako nijakú inú a bohuprisahám, vždy ťa budem ľúbiť. Budem pri tebe stáť: nájdeš ma v Blanche-Eleanor. Ona naplní tvoje dni láskou a nehou, pre ňu budeš žiť!“

Bentrandov slabý hlas k nej doliehal navzdory hlbokému zamysleniu, v ktorom sa ocitla od toho nešťastného dňa. Odlepila sa od okna, a keď sa usadila naproti manželovi, uvedomila si, aká je premrznutá.

Musím prikázať, aby rozkúrili v kozube. Noc bude chladná...

Dívajúc sa na muža, ktorý ju veľmi miloval, postrehla, že sa splnilo jedno z jej želaní – konečne otvoril oči. Ako rada by sa usmiala, ibaže krásnu tvár jej už niekoľko dní nezdobila potecha, zastrela ju ľútosť a máčali slzy.

Dotkla sa mu ruky, vzápätí pocítila, ako jej zovrel prsty.

„Si ako ľad... Poď... ľahni si ku mne...“

Sprvoti naňho pochybovačne pozrela, ale keď uzrela, že svoje slová myslí vážne, vyhovela jeho želaniu. Odhrnula teplú prikrývku a stúlila sa vedľa neho ako ukonané zvieratko.

Hľadajúc útočisko v manželovom náručí, nežne ho objala a hlasno vzdychla. Bola unavená a v Bentrandovom objatí bolo tak dobre!

„Prečo, Bentrand? Prečo to musí skončiť takto?!“ spytovala sa s trpkosťou. Za nešťastie, ktoré ich postretlo, vinila osud.

„Čestná smrť je lepšia ako hanebný život, Izabela,“ vyšepol.

Honesta mors turpi vita pofior... Bentrandova tvár odrážala hlboké presvedčenie. Keby bolo treba, znova by sa zachoval rovnako. Izabela to vedela. Sama verila slovám Tacticusa.   

Má vôbec význam bojovať s osudom? Ak áno, tak za akú cenu? Čím budem musieť ešte zaplatiť, aby som mohla byť znova šťastná?

Obete... Izabela mala pocit, akoby jej neprestajne krížili cestu. Či k nej sudba naozaj nebude milosrdná?

Spánok sadal Izabele na viečka, privieral jej oči a ona sa mu nebránila. Bubnovanie dažďa, búšiaceho na obločné sklo, ktorý sa zakrátko strhol z nízko prevaľujúcej sa oblohy, už nepočula.

 

Nejasný nepokoj ju prinútil zobudiť sa. Otvorila oči a pery zovrela do tenkej čiarky. Nevedno prečo sa zachvela.

Obostretí nočnou tíšinou, kúpali sa vo svetle nafúknutej luny, zrkadliacej sa na pokojnej hladine rieky Arno.

Zízajúc do bledej tmy, nastražila uši. V nočnom tichu načúvala dychu spiaceho domu.

Izabela si bola istá, že sa prihodilo čosi strašné. Ticho, ktoré bola počula, ju neupokojilo.

Prešla minúta, možno dve, kým si uvedomila, čo sa naozaj prihodilo: Bentrandov namáhavý dych ustal – vôkol nej sa rozliehala takmer hmatateľná tíšina.

Napriek strachu sa pozviechala z postele a prinútila sa vstať.

Opatrne vyšla z izby. Keď v chodbe natrafila na svietnik z jeleních parohov, vrátila sa späť. Našľapujúc po huňatom koberci podišla k lôžku a svetlo položila na intarzovaný stolík, stojaci pri posteli. Nevšímajúc si perleťové ozdoby, ktorými bol stolík ozdobený, naklonila sa k manželovi.

Bentrand Veraldi ležal bez pohybu. Meravé oči upieral na Izabelu, zranená hruď sa mu nedvíhala – bol mŕtvy.

Pri pohľade na muža, ktorý ju neopustil v najťažších chvíľach života, jej zovrelo srdce. Dych sa jej zasekol v hrudi, slzy zmáčali líca.

Izabela de Vosges sa zviezla na podlahu, tvár si zaborila do dlaní. Otriasli ňou vzlyky.

Slzy odplavovali bolesť zo straty mladého muža, ktorý zomrel zbytočnou smrťou.  

Vedela, že Bentrandov koniec sa nezadržateľne blíži, jeho skon ju však aj tak zastihol nepripravenú. Veď či sa na smrť dá pripraviť?

Keď ranné zore prenikli do renesančného paláca Mozziovcov, Izabela stála pri obloku a hľadela do záhrady. Jej vystretý chrbát niesol neklamné znaky nemenného rozhodnutia...

Mladá žena s krásnou tvárou, ktorú kedysi miloval a láskal princ, a klaňal sa jej kráľ, bola odhodlaná bojovať s osudom.             

           

    

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.