Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


11. 1. 2016

Tieňohra

ml218792.jpgTatiana Macková

Tieňohra

Artis Omnis, 2015

 

Môžeme sa iba domnievať, čo sa naozaj odohralo v roku 833 na území dovtedy pokojného Nitrianskeho kniežatstva. Jeho obyvatelia si vychutnávali pokoj a mier a netušili, že panovník susedného kniežatstva sa rozhodne všetko zmeniť. Nečakali útok, nevedeli, že príde smrť. Ani to, že vycvičené moravské vojská plienením a vraždením zničia všetko, čo poznali. Ich domovy, rodiny, zvyky dávnych predkov aj úctu k starým bohom.

Ani taktika a múdrosť kniežaťa Pribinu, či veľká láska jeho milovanej kňažnej nedokázali zastaviť tých, čo bažili po moci. Mier, pokoj aj samotná láska sú odrazu iba slová. Sloboda skončila v troskách horiacich osád a hradísk. Zostal smútok, sklamanie, iba iskrička nádeje. A nutnosť žiť ďalej...
Knižná séria Nitky osudu príťažlivou formou približuje doteraz nepoznané stránky života slovanských panovníkov.

Po románe Milica a knieža o tajomnom franskom kupcovi Samovi sa autorka venuje ďalšiemu veľkému mužovi z našich dejín.

 

Druhý román z trilógie Nitky osudu čitateľa opäť privádza na Slovensko, tentoraz do starobylej Nitry, tzv. Nitravy, sídla kniežaťa Pribinu. V srdci samotného Nitrianskeho kniežactva sa odvíja príbeh nesmiernej odvahy a vernosti, v ktorom česť má právom vyhradené popredné miesto. Tieňohra je nielen príbehom lásky k všetkému, čím žili, čo uctievali a v čo verili naši predkovia, ale aj príbehom veľkej lásky, ktorá vzplanula medzi pohanom a kresťankou. Z nej, alebo žeby nie? vznikol na príkaz kniežaťa prvý kresťanský kostol postavený v strednej Európe.

Tatiana Macková nielenže príťažlivou formou približuje časť našich dejín, ona svoje príbehy žije. Vďaka tomu, ba práve preto, ich cez napísané môžeme prežiť i my, jej čitatelia.

V závere románu autorka píše: Bohyňa osudu opäť raz roztiahla labutie krídla. Neustále spletať nitky životov bolo únavné a občas sa jej žiadalo oddychu. Iba na okamih. Usmiala sa, pohladila niektoré z nitiek. Spletené, zauzlené, poprepletané. Čo na tom, že ľudia trpia. Osud je už raz taký – chvíľu lepší, chvíľu horší.

Áno, osud je už raz taký...

Ako kedysi žili svoj život tí, ktorých mená poznáme, a tiež tí úplne neznámi? Nikdy nezistíme celú pravdu. Nemáme stroj času, aby sme sa mohli pozrieť, čo sprevádzalo veľké udalosti našej histórie. Máme iba strohé informácie a vlastnú fantáziu, vpísanú do stránok kníh.

Navnadila som vás? Dúfam, že áno, lebo mňa záverečné slová Tatiany Mackovej chytili za srdce. Prinútili ma zastaviť sa a zamyslieť: ktovie ako to naozaj bolo? Má vôbec význam vracať sa späť v čase, obracať svoju pozornosť ku všetkému, čo už pominulo? Som presvedčená, že áno. Máme možnosť vyvarovať sa chýb minulosti – mnohí z našich predkov obetovali svoj život a život svojich blízkych, aby sme my mohli byť šťastní...

Nuž ak máte radi dobré príbehy, ktoré sú aj skvelo napísané, neváhajte a začítajte sa. Nepripravte sa o výnimočný čitateľský zážitok. :)


E. A. Šranková

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.