Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


19. 5. 2015

ŽIVOT V HRIECHU

 

© E. A. Šranková, 2015

Cover © Dagmar Požoniová, 2015

© Artis Omnis, 2015

 

ofic.jpgEva Ava Šranková

ŽIVOT V HRIECHU

Artis Omnis, 2015

 

Historický román Život v hriechu je nevšedný príbeh o láske, zrade, odvahe a vzácnej relikvii z čias stredovekého Talianska, keď hrdinské, ale aj zvrhlé činy rytierov, často zaslepených bezohľadnosťou a túžbou po moci, sa nezmazateľne zapísali do dejín.

Odohráva sa krátko po Druhom lateránskom koncile, ktorý nielenže ukončil pápežskú schizmu, ale bol na ňom uzákonený aj povinný celibát kňazov a ich manželstvá boli zrušené. Popri intrigách vo vtedajšej spoločnosti odhaľuje príbehy troch hlavných predstaviteliek – Adelasy, Arianny a Alessandry –, ktorých život v nemalej miere ovplyvní jeden a ten istý muž.

Ako sa samy vyrovnajú s úderom osudu, keď práve tí, ktorí im mali podať pomocnú ruku, ich najukrutnejšie zrania? A k akej najposvätnejšej kresťanskej relikvii, o ktorej sa traduje, že má magickú moc, sa dostali obdivovaní, ale aj toľko ráz hanení templárski rytieri?

 

Doslov autorky

 

Apríl roku 1139 sa nezmazateľne zapísal do dejín katolíckej cirkvi – najstaršej, početne najsilnejšej a tiež najmocnejšej predstaviteľke kresťanstva. Z pohľadu dnešného človeka môžeme premýšľať, či rozhodnutie o celibáte, ktoré rímska cirkev uzákonila na koncile v Lateráne, bolo správnym, alebo naopak nebolo.

Hans Küng, svetoznámy švajčiarsky teológ a autor rady kritických kníh a štúdií o cirkvi a jej štruktúrach v dejinách, vo svojej knihe Malé dějiny katolické církve o tomto období píše: „Zákon o celibáte prispel viac ako čokoľvek iné k tomu, že sa klérus (duchovenstvo) oddelil od ľudu (laického stavu), ktorému sa stal úplne nadradeným. Pre mocenské pomery to znamenalo, že laici boli z cirkvi fakticky vylúčení a iba duchovenstvo ako správca sprostredkovania milosti tvorí cirkev. Pre Západnú (rímsku) cirkev platí zákaz manželstiev kňazov, pre Východnú (grécku) zostávajú príslušníci kléru, s výnimkou biskupov, ženatí, a sú preto oveľa bližší k ľudu. Naproti tomu celibátny klérus na Západe sa práve bezženstvom z kresťanského ľudu vylučuje. Tvorí tak vlastný dominantný spoločenský stav, ktorý je kvôli svojej vyššej mravnej „dokonalosti“ laickému stavu zásadne nadradený a je úplne podriadený iba rímskemu pápežovi. Rím od všetkého duchovenstva požaduje úplnú a bezpodmienečnú poslušnosť, odmietnutie manželstva a spoločný život. Zúrivé masové protesty proti zákazu manželstiev, obzvlášť v severnom Taliansku a v Nemecku, sú reakciou zo strany ženatých duchovných. V domoch klerikov dochádza k odpornej honbe na manželky kňazov, ich ženy sa považujú za konkubíny a dokonca deti kňazov sa majú čo by neslobodní otroci stať majetkom cirkvi. Od apríla 1139 mal existovať všeobecne záväzný zákon celibátu, v praxi však až do reformácie nebol absolútne dodržaný ani v samotnom Ríme.“

Týmto príbehom som sa rozhodla poukázať na neľahké postavenie ženy v stredoveku – ako ju vnímala vtedajšia spoločnosť, keď jej pohľad bol predovšetkým sústredený na muža? Pretože stredovek, obzvlášť ten vrcholný (1054 – 1302), patril mužom. „Androcentrická, tzv. na muža sústredená antropológia, ovládala celú spoločnosť. Žena bola pokladaná za niečo nedostatočné a nepodarené, za „nepodareného muža – mas occasionatus“. V mužovi – na základe jeho semena – sa videl jediný aktívny „plodivý“ prvok, zatiaľ čo v žene prvok, ktorý výhradne prijíma, a je teda pasívna (existencia ženského vajíčka bola dokázaná až v roku 1827).“

Bolo tomu naozaj tak, že na názor ženy žijúcej v časoch dávno minulých sa nik nepýtal? Aby sme to zistili, musíme sa vrátiť do minulosti, nechať sa vtiahnuť prúdom času, pretože v tejto mocnej patriarchárnej spoločnosti nemalú úlohu zohrávala práve žena. Rehoľníčka, ktorá bola cirkevným ideálom ženy; panovníčka hrajúca dôležitú rolu rovnako ako žena z vyššej šľachty, ktorá vo vdovskom stave mala značný vplyv. Napriek tomu, že sa „priamo“ nepodieľala na politickom rozhodovaní, nemala právo dediť lénny majetok, nemohla vypovedať pod prísahou na súde a tak ani nepodliehala vojenskej povinnosti a v dome a rodine platilo rozhodnutie pána domu, bola slobodná, nie poddanská a smela rozvíjať svoju profesiu. Mohla sa realizovať v remesle, vo veľkoobchode či maloobchode, avšak nebolo jej poskytnuté rovnaké právo, ani odmena za prácu.

Žena v stredoveku: múza pre umelcov oných čias, bytosť opovrhovaná, ale aj milovaná, ospevovaná pre svoje skutky milosrdenstva, ktorá dokázala poblázniť nejedného muža...

A je to opäť Láska, ktorá sa stáva ústredným motívom aj tejto mojej knihy, napriek tomu, že román je pamätníkom hanebností, ktorých sa dopúšťala stredoveká spoločnosť, často berúca do úst slová: Deus lo vult! – Boh tak chce! 

                                                                                                                      Eva Ava Šranková

 

Román vychádza 10. júna 2015

          

     

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

LASKA NIE JE HRIECH

Erika, 21. 5. 2015 11:21

Jarko ani nevies co si napisal,pravdaze pravdu a aku

Re: LASKA NIE JE HRIECH

E. A. Šranková, 21. 5. 2015 12:05

Milá Erika,
prikláňam sa k Vášmu názoru, ale dovolím si tvrdiť, že nie je láska ako Láska. :))