Choď na obsah Choď na menu
 


19. 7. 2012

IZABELA. Láskou spútaní

© E. A. Šranková 2011

© Ikar 2011

 

izabela.-laskou-sputani.jpgPríbeh z prvej polovice pätnásteho storočia sa odohráva vo Francúzsku. Lásku mladučkej šľachtičnej Anny de Moselle a Filipa de Vosges kruto zmarí otec dievčiny. Ten mal so svojou dcérou úplne iné plány a s ich stroskotaním by sa nikdy nezmieril. Z vášnivého vzťahu sa narodilo dieťa. Nádhernú Izabelu však osud tiež nešetrí. Nájde napokon svoje šťastie po boku muža, ktorý pretne jej životnú cestu, alebo sa rozhodne pre charizmatického Reného ď Anjou, vojvodu lotrinského, ktorý sa o ňu vytrvalo uchádza? Román okrem ľudských osudov zachytáva aj obdobie bojov medzi Francúzskom a Anglickom, ktoré s kratšími či dlhšími prestávkami trvalo viac ako storočie. Francúzske kráľovstvo priviedla na pokraj skazy aj bratovražedná vojna medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi. Príbeh nevšednej lásky, bolesti, zrady, hrdosti a cti sa odohráva na pozadí týchto udalostí. Intrigy na kráľovskom dvore, hrdinské činy odvážnych rytierov a verné i zradné lásky urodzených dám dávajú tušiť, že tento román sa vo svojom žánri čoskoro stane bestsellerom.

 

Ukážka:

16. 

Potupa

  

„Kde len toľko je?“ Kládla si rozhorčene otázku, na ktorú nepoznala odpoveď. Vstala a rýchlymi pohybmi dlhých, štíhlych prstov si oprašovala a uhládzala bledomodrú suknicu jednoduchých šiat z jemného bretónskeho plátna, ktoré nerušila ani tá najmenšia ozdoba. Zvykla si chodiť oblečená ako jedna z mnohých žien z mesta, ale pani Marie sa to nepáčilo. Izabela si však z toho ťažkú hlavu nerobila. Keď vedela, že ju gazdiná nemôže vidieť, veľa ráz si vyzula poulainom pretkávané zlatými a striebornými niťami, a tešila sa z príjemného pocitu chladiacej a štekliacej trávy, ktorý nemohli nahradiť nijaké, ani len tie najkrajšie a najpohodlnejšie topánky.

Už ju omrzelo striehnuť k cestičke, skrúcajúcej sa pomedzi stromy a kríky, vyčkávajúc na Margarétu. Rozhodla sa osviežiť v chladnej vode sama. Zobliekla si šaty a ostala len v cotto. Chcela si zložiť aj modrý čepiec chrániaci jej vlasy.

„Ale radšej nie,“ zašomrala. „Marie sa bude zlostiť, ak si namočím vlasy.“

Potiahla hodvábnu stuhu votkanú do tenučkej košele a ako ju pánboh stvoril, vošla do mierneho prúdu Moselle. Voľkajúc si v príjemnom kúpeli, nevnímala rýchlo ubiehajúce minúty. Nepočula zlovestné zvuky v diaľke, ktoré sa blížili. Prebrali ju vzďaľujúce sa slnečné lúče, ktoré už len poslabšie hriali a možno ju zaujalo nezvyčajné ticho, čo zrazu zavládlo. Nebolo počuť spev vtákov, ani len hvizd drozda sa neozval, ba ešte aj slávik stíchol, akoby len preto, že ho niekto vyrušil. Prešla ňou nedobrá predtucha. Rýchlo doplávala k brehu a snažila sa dostať k šatám. Rozhliadla sa vôkol seba, ale nepočula nič. Nepohol sa ani lístok, ba ešte i rieka, sa jej zdala byť akási iná. Šikovne si na vlhké telo navliekla košeľu a so šatami v rukách sa rozbehla k hradu, rozhodnutá obliecť si ich neskôr. Chcela prebehnúť tých niekoľko metrov deliacich ju od rázcestia, z ktorého je to len na dve míle k mestu. Nevedela prečo uteká, ale cítila, že musí čím skôr zmiznúť. Bežala a nepostrehla výmoľ, na ktorom si vytkla členok a spadla.

„Och!“ zastonala a prstami si šúchala boľavé miesto. Snažila sa vstať, keď v tom jej telo prikryl čísi tieň. Pomaly zdvihla zrak a srdce jej zmeravelo...

Obkolesili ju traja už na pohľad suroví muži v drôtených košeliach. Po bokoch mali opásané kordy, v rukách zvierali kopije a jeden z nich držal kušu. Izabela pochopila, že má dočinenia s vojakmi. No títo boli napodiv iní... Na ich plášťoch nebol vyšitý dvojitý kríž, ktorý by označoval znak Lotrinska. Ale neboli na nich ani zlaté ľalie, ktoré by ich pričleňovali ku kráľovým ľuďom. Ich tuniky boli zelené a ich stredom sa tiahol biely kríž, ktorý bol neklamným znakom svätého Ondreja.

Pochopila, že padla do rúk zbehnutým burgundským vojakom.

„Kam sa taká krásna lasička odrazu tak ponáhľa?!“ uškrnul sa ten s kušou, dívajúc sa na ňu. „Vari mi nechceš povedať, že dievka, ktorá sa doteraz čľapotala v rieke, má odrazu tak naponáhlo?“ pýtal sa jedovato a ostatní sa pri jeho slovách hlúpo smiali.

Izabela na nich s hrôzou hľadela. Stáli vôkol nej ako divé zvery.

„Čo si onemela, jašterička?“ Štipol ju do líca lukostrelec. Bol to mohutný zarastený chlap s huňatým obočím a z celej jeho bytosti sálal neznesiteľný smrad.

„Asi sa chce hrať na nemú,“ zachechtal sa druhý.

„Myslíš, Matias?“ opýtal sa tretí, pomerne vychudnutý, no šľachovitý vojak a sklonil sa k nej. „Pozriem, či má jazyk!“ pokračoval a špinavou rukou sa dotkol Izabelinej tváre.

Pud sebazáchovy ju vymrštil zo zeme a v tej chvíli kopla odporného neokrôchanca do tváre. „Nedotýkaj sa ma!“ zasyčala jedovato na rozčapeného, ochkajúceho chlapa.

„Ale, ale! Aká si len divoká...!“ Zdrapil ju ten s kušou. „Tak predsa nie si nemá! Bol to predsa len tvoj spev, čo sme počuli,“ pozoroval ju pichľavými očami a mäsitou rukou stláčal Izabelino predlaktie.

„Poď bližšie, dievka! Mám rád nepoddajné ženy,“ ťahal ju k sebe, a pritom si oblizoval hrubé pery, „a ešte radšej ich krotím!“ Vydal mľaskavý zvuk, prudkým pohybom si ju pritlačil k sebe a vlhkým jazykom jej prešiel po líci.

Izabele udrel do nosa neuveriteľný zápach a bez rozmyslu sa snažila dostať z útočníkovho pevného zovretia. Ale jej drobné päste nestačili proti drôtenej košeli navlečenej na mohutnej hrudi. Preto čoraz slabšie bila do jeho mohutného tela a čoraz pomalšie odvracala tvár od odpornej tváre, ktorá sa čím ďalej tým viac k nej približovala. Už videla jeho ohyzdné pery na svojich perách, keď jej v tom vyletela ruka a celou silou sa mu ostrými nechtami zaryla do líca, tesne pod krvou podliate oko.

Útočník zreval ako tur a ihneď ju pustil. Izabela vedomá si voľnosti, ktorú jej poskytol, rozbehla sa ako divá. Nedbala na bolesť v nohe, snažila sa uniknúť. Neutiekla ďaleko, keď ju zdrapili ruky odporných tyranov a dovliekli ju pred muža, ktorého zranila.

„Odporná suka!“ zreval a prudko ju šľahol po líci, držiac si ľavou rukou poranenú tvár.

Izabele od silného úderu vyvrátilo hlavu, telom jej myklo, ale nespadla, lebo jeden z tých dvoch ju pevne zvieral, stískajúc jej ruky za chrbtom.

„Chcel som byť k tebe milý, no vidím, že ťa možno skrotiť iba výpraskom!“ skríkol a udrel ju znova.

Čepiec sa jej zošuchol z hlavy a lesklé medené vlasy zovreté pod ním sa jej vo vlnitých kaskádach skĺzli až k bedrám.

V ruke zloducha sa zablyslo ostrie kordu, priblížil sa k nej a zbraň pritlačil k jej hrdlu. S hrôzou hľadela do jeho nenávisťou skrivenej tváre, z ktorej v kvapôčkach stekala krv. Z rany, čo mu spôsobila a ktorá roznietila jeho zúrivosť.

„Možno ťa podrežem,“ zachripel zlovestne pri jej uchu a ostrie dýky ešte viac primkol k útlemu hrdlu mladej ženy. „Ale až potom... neskôr. Keď nám všetkým poslúžiš!“ uškrnul sa šialene a odtiahol zbraň. Vložil ju do pošvy a dotkol sa Izabeliných vlasov: „Si taká krásna. Bola by škoda nevyužiť to!“ Pohrával sa s dlhými kaderami a drsnými prstami jej láskal tvár.

Izabela sa začala zúrivo metať. Snažila sa ujsť pred krutým údelom, ale vedela, že sa jej to nepodarí.

„Zabi ma!“ zvrieskla. „Počuješ?! Radšej ma zabi...!“ stonala.

„Nemaj strach, maličká, aj to sa ti splní! Ale až potom, keď ukojíš naše chúťky. Už pridlho sme nemali ženu... a ešte takú zvodnú ženu!“

„Držte ju!“ prikázal. „Ty nohy,“ povedal kopnutému vojakovi. „A aby si ich držal poriadne ďaleko od seba, lebo chcem vidieť celú tú nádheru!“ zavelil.

Stála tam ako odsúdenec čakajúci na smrť a nebola schopná sa pohnúť. Jeden jej pevne zvieral ruky zakliesnené za chrbtom, kým ten druhý si čupol a silnými ručiskami odtiahol od seba jej hladké stehná.

„Tak to bude dobre,“ zamručal spokojne, keď videl, že jeho príkazy sa plnia a zdrapil Izabelu za plecia. „A teraz ti ukážem, ako sa krotia nepoddajné ženy!“ Hrubými rukami schytil jemnú košieľku a jediným trhnutím ju roztrhol na dvoje.

Oči sa jej naplnili hrôzou. Stála pred nimi nahá a jej útle, belostné telo so vztýčenými ružovými bradavkami sa v márnej snahe zvíjalo; chcelo uniknúť pred jeho trýzniteľom.

Pozoroval jej dokonalé krivky a blažene krochkal od spokojnosti nad tým, čo videl. Hrubou labou prechádzal po jemnej pokožke a slintal ako prasa.

Tyran stojaci za Izabelou si trúfol uvoľniť pevný stisk oboch rúk, pridŕžal ju už len jednou, kým tou druhou láskal oblé rameno, posúvajúc dlaň až k prsníku.

Izabela tíško nariekala a privrela zvlhnutý zrak.

„Ruku preč!“ zreval ten, ktorému mala patriť ako prvá. „Teraz je moja... vy ste až potom na rade!“

Oboril sa na odvážlivca, a ten vzápätí s hundraním splnil jeho príkaz a ešte mocnejšie stlačil ruky nešťastnej a potupenej dievčiny.

„Si taká nádherná,“ šepotal katan a čoraz silnejšie mliaždil jej hladké telo, posúvajúc ručiská od pŕs, k štíhlemu pásu až k bokom. Odrazu ju hrubo zdrapil za červenkastoplavé lono a silne ju stisol. Zubami hrýzol belostný prsník a mrmlal: „Teraz ťa dostanem, ty potvora!“ Naďalej ju trápil a druhou rukou si uvoľňoval odev.

Bola posadnutá hrôzou, kričala. Jej krik a volanie o pomoc sa niesli do diaľky a nestlmili ho ani údery, ktoré ju mali prinútiť prestať.

A potom nastalo peklo... Rozvášnení tyrani si ani nestihli uvedomiť, odkiaľ prišiel prvý úder, ktorý ich zasiahol. Až keď strašný palcát rozdrvil hlavu ich veliteľa a boli postriekaní jeho krvou, zistili, že ich zábave je koniec. Pustili nariekajúcu Izabelu a snažili sa utiecť. Ale ich snaha bola márna. Obkolesili ich štyria jazdci a piaty, ten, ktorý rozmliaždil hlavu jednému z nich, sa s mečom v ruke blížil k nim.

Prikrčená pozorovala ako sa pred ozbrojencami vrhli na kolená, prosiac o život rytiera v oceľovočiernom pancieri bez pokrývky hlavy, s tvrdým výrazom v tvári, ktorý ich výkrikom nevenoval najmenšiu pozornosť. Jediným pohybom veľkého meča zoťal obom zloduchom hlavy.

„Burgundské psiská si nezaslúžia zľutovanie!“ zvolal a otočil sa k svojim spoločníkom: „Gérard,“ oslovil plavovlasého, mladého muža s jemným výrazom na tvári, „vezmi mužov a počkajte ma na rázcestí!“ prikázal. Chvíľu počkal a potom popchol koňa smerom k Izabele.

Videla približovať sa pekného mladého tmavovlasého muža; očividne vojaka-veliteľa, ktorého vzďaľujúci sa druhovia počúvali bez reptania.

Pristavil koňa tesne pri nej, z výšky sa na ňu zadíval a ona sa pod skúmavým a prísnym pohľadom jeho očí zahanbila, že je svedkom jej nahoty. Pozerala do jeho vetrom ošľahanej hnedej tváre s tmavomodrými očami, ktoré na ňu teraz zvedavo hľadeli. Zoskočil zo sedla, priblížil sa k nej a vystrel pevnú ruku, ktorá jej prišla na pomoc.

„Vstaň,“ povedal jemne, no zároveň rozhodne, „a povedz, ako sa môže taká krásna žena v dnešných časoch sama túlať po okolí?!“ spýtal sa vyčítavo.

„Aj keď voči vám, drahý pane, cítim vďaku, nemáte najmenšie právo poúčať ma!“ vybuchla podráždene.

„Pozrime sa na ňu!“ vykríkol nahnevane. „Vraj nemám právo! Možno áno a možno nie! Čo ty vieš?“ vravel posmešne. „Je pravda, že som bol zvedavý na dievčinu, ktorá si myslí, že keď najväčšie boje utíchli, hrôzy vojny sa už ľudí tejto krajiny netýkajú! Alebo je možné, že som sa zmýlil a ty, krásavica, si bola volavkou pre tých troch niktošov? Ak áno, tak vedz, že teraz sú mŕtvi!“ vyslovoval kruté slová a schválne ju zraňoval na odplatu, pretože sa k nemu drzo správala. Hovoril zlostne aj napriek tomu, že nič z toho si nemyslel. Bol si vedomý, že dievčina čupiaca pred ním bola obeťou troch chrapúňov, ktorí ju mienili zneužiť. Zámerne volil drsné slová, aby si uvedomila, v akom nebezpečenstve sa môže ocitnúť samotná žena.

Izabela opovržlivo zdvihla obočie a dívajúc sa na neho chladnými, zelenými očami, neznámeho odzbrojila: „Prečo si ma vytrhol z ich špinavých rúk, pane, keď si myslíš, že ja som ich zvábila, aby som sa s nimi mohla zabávať?“ pýtala sa rozhorčene a opakom ruky si utrela vlhké oči. „Prečo tu teraz stojíš a týraš ma hlúpymi otázkami namiesto toho, aby si zmizol aj so svojimi mužmi? Ak ešte raz očakávaš moju vďaku, vedz, že si ju zaslúžiš! No teraz už odíď...“ Oči jej stvrdli a nadobudli chladný lesk. „Ďakujem, ale už choď, aby si tu nemusel stáť a dívať sa na nehodnú, ktorá bola príčinou smrti tých nešťastníkov. Choď!“ vykríkla zúrivo a ukázala rukou k zákrute, kde zašli ostatní.

„Ty si ale dračica,“ vyprskol vo veselom smiechu, podišiel k nej a prinútil ju vstať.

Jej belostné telo na chvíľku zažiarilo v slabnúcich lúčoch slnka, kým ho vzápätí neprikryli lesknúce sa vlasy, z ktorých sa zdvihla omamná vlna jazmínovej vône a zahalila dievčinu do opojného, ľahučkého oblaku.

Zalapal po vzduchu. Zhlboka sa nadýchol a hnevlivo zašomral: „Myslíš, že je to také jednoduché?“ Zadíval sa na ňu tmavnúcim pohľadom a pridržiavajúc ju silnými rukami, pokračoval: „Čo mám z tvojej vďaky?“ pýtal sa s úsmeškom na tvári, odhaľujúc pevné zuby dravca. „Zákon vojny vraví čosi iné...,“ odmlčal sa a uštipol Izabelu do brady, „mám nárok na svoj podiel koristi.“

Prudký úder do tváre, ktorý mu uštedrila, prerušil jeho ďalšie slová. Využila chvíľkový moment cudzincovho prekvapenia, vytrhla sa mu z rúk a skríkla:

„Chceš povedať, že ja som tá tvoja korisť? Z jednej pohany si ma vytrhol – a do druhej ma chceš uvrhnúť? A čo tvoja česť?!“ pýtala sa rozhorčene.

Dívala sa chladne na neďaleko stojaceho pekného, ale tvrdého muža, ktorého svojím správaním vyviedla z miery, a on premýšľal, odkiaľ sa v takej jednoduchej dievčine berie toľká trúfalosť.

„Tak si ma teda vezmi!“ povedala opovržlivo a pohodila bujnou hrivou, odhaliac pred ním sinkami zmodrané a krvou pofŕkané krehké telo. „Poslúž si a zober si svoj podiel na zisku!“ šplechla mu do tváre akoby ho chcela dráždiť.

Mladý muž neveriacky sledoval hrdú stojacu dievčinu, akoby vytesanú z kameňa. Videl jej štíhlučké členky, belostné stehná, okrúhle boky zvažujúce sa k hebučkému lonu... Prechádzal pohľadom po jemnom brušku, stúpajúc k pevným mladým prsiam a k útlej šiji. Díval sa na jej oblú briadku mierne vystrčenú dopredu, ktorá v tej chvíli očividne znázorňovala vzdor. Pozeral na mäkké červené pery, krásne šikmé oči, ktoré ho spod privretých rias kruto súdili. Videl dievčinu zahalenú v záplave žiarivých červenkastých vlasov, ktorá sa chcela robiť silnejšou ako bola a odvážila sa mu vzdorovať. V tej chvíli ho premkla ostrá túžba. Jedným veľkým skokom sa ocitol pri nej a zovrel ju v náručí.

Zaskočená Izabela počula, ako šialene mu bije srdce uväznené v oceľovom pancieri. Bilo rýchlo, silnými údermi. Mladý muž ju pritlačil k sebe a mocnými rukami hladkal štíhle telo očarujúcej dievčiny. Zaboril ruku do jej vlasov, jemne ňou trhol dozadu a zaklonil hlávku, z ktorej vyrastali. Horúce a majetnícke pery sa dotkli jej útleho hrdla, líca, pier, očí... Odrazu zastavil surové bozky pod očami chladnej dievčiny a zahľadel sa do tých hĺbok. Práve pred chvíľou ochutnal ich slanú príchuť. Pohľad náhle potemnených očí sa mu pomaly vyjasnil a vystriedala ho farba modrá ako najhlbšie jazerá. Odstúpil od nej, díval sa na ňu. Zdvihol ruku a dotkol sa jej pŕs. Slabučko prechádzal po mieste, ktoré zranil katan. Po ranke, na ktorej sa perlila jej krv.

„Príde deň, keď nebudeš taká hrdá, krásavica,“ pošepol chripľavo. „Raz budeš možno prosiť ty, aby som šalel láskou v tvojom náručí,“ usmial sa pomedzi zomknuté čeľuste a odtiahol dlaň. „Netuším, kto si, ale vedz, že keď sa opäť zídeme, len tak ľahko mi už neunikneš!“ riekol a vzápätí už sedel v sedle tmavého koňa, ktorý ho odvádzal preč.

Izabela si zhlboka vzdychla a emócie, ktoré doposiaľ prežila, sa v prudkom plači vydrali na povrch. Po chvíli sa utíšila, našla neďaleko pohodené šaty a zašla k Moselle, aby si opláchla tvár a z tela zmyla stopy krvi mŕtveho muža. Vyšla na breh a počula pomaly strácajúci sa dupot konských kopýt vzďaľujúcej sa družiny. Zdvihla pohľad a zadívala sa do diaľky...

Opäť videla hrdú, tmavú tvár neznámeho muža, ktorý ju tak urazil a ponížil.

Netušila, že tajomný jazdec v tej chvíli pocítil vôňu jazmínu, a keď zavrel oči, uzrel privreté výsmešné zelené zrenice, ktoré mu nedajú len tak ľahko zabudnúť. Omamná vôňa mladej ženy ho bude ešte dlho mátať...

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.