Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


4. 9. 2012

IZABELA II V tieni Notre-Dame

© E. A. Šranková 2012

© Ikar 2012

izabela-ii.jpgVzrušujúci príbeh pestrého života krásnej Izabely sa odohráva v stredovekom Francúzsku a čarovnej Florencii, vrcholí a rozuzľuje sa v Paríži. Nájde Izabela de Vosges stratenú lásku, unikne nástrahám svojich nepriateľov, získa si milosť Karola VII., o ktorú ju pripravila Agnes Sorelová, či nastane ďalší obrat v jej živote a pocíti radosť v náručí iného muža? Alebo sa jej krížová cesta nikdy neskončí... V románe plnom lásky, zrady a nenávisti prichádza hlavná hrdinka na to, že iba vášeň pre vzťah nestačí. Pochopí konečne, že bez odpustenia obyčajné ľudské šťastie nikdy nenájde? Príbeh šľachtičnej, odhodlanej bojovať s osudom, je určený každému, kto má rád hrdosť, česť a európske dejiny.

 

 

 

Úryvok 2.

2.
Rozhnevaný princ
 
Izabela sa práve chystala na odpočinok, keď začula cveng kovu. Odrážal sa od kamennej dlažby a blížil sa k jej komnatám. Vedela, kto prichádza, ešte skôr ako sa rozleteli dvere. Stála pri posteli iba v čiernom cotto a spupne zazerala na vojvodu.
„Odíďte, monseigneur! Som unavená. Dnes vás nechcem vidieť!“
René ď Anjou neodpovedal. Ticho na ňu hľadel a obdivoval dokonalé línie jej tela, ktoré mu podľa neho patrilo. Do dnešného rána určite! prebleslo mu mysľou a tvárou mu preletel tieň hnevu. S treskotom pribuchol dvere a v zámke zvrtol kľúč.
Izabela na okamih zmeravela, ale rýchlo nadobudla stratenú odvahu a zvolala: „Čo to robíte?!“ Zo všetkých síl túžila vojvodovi vzdorovať, bojovať proti hnevu muža, ktorý ju tak miloval. Zaťala drobné päste, až jej obeleli hánky, a kŕčovito žmolila šaty z dúhového atlasu. Už dávno oľutovala, že tu stojí iba v spodných šatách.
„Prečo, Izabela? Prečo?!“ zasipel René. „Vari som ťa dosť nemiloval? Nedal som ti všetko, aby si bola šťastná? Nespravil som z teba ženu, pred ktorou skláňali hlavy princovia či preláti tohto kráľovstva?! Bola si mojou kráľovnou – a dnes si ma odvrhla ako psa! Potupila si ma pred mojím dvorom a svojím prízemným správaním k tomu mužovi si zosmiešnila lásku, ktorú som ti dával!“
Izabela divo pohodila hlavou a s hnevom v očiach mu kruto šplechla do tváre: „Ten muž, pane, je otcom môjho syna! Je a bude jediným mužom, ktorého som kedy ľúbila! Je to také ťažké pochopiť?! Dobre viete, že som vám nikdy nevravela o láske. Spomínate si, ako som vám kedysi povedala, že vás nikdy nebudem milovať? Áno, stali ste sa mojím milencom... priateľom, a ja som netušila, že ste sa so mnou iba kruto zahrali! Chceli ste ma na okamih vlastniť, túžili ste po mojom tele, priali ste si, aby som vám patrila. Spravili ste všetko pre to, aby ste ma odtrhli od muža, ktorý chcel zo mňa spraviť svoju ženu aj pred Pánom! A prečo to všetko? Iba pre šialenú vášeň, uspokojenie chúťok princa, ktorý vo svojom erbe nosí znak kráľovskej krvi a na nohách zlaté rytierske ostrohy! Nehanbí sa, ale, že zničil životy troch ľudí, ktorí k sebe patrili! Hnusíte sa mi, pane, nenávidím vás!“
René ď Anjou zbledol a so šialenou zúrivosťou v belasých, trochu vypúlených očiach sa na ňu zahľadel. Dosiaľ sa ešte nenašiel človek, ktorý by tak ranil jeho pýchu! Cítil, že je schopný v jedinom okamihu zabiť túto ženu, aby umlčal jej hlas. Pevnou rukou uchopil kord a zatúžil prebodnúť nežnú šiju Izabely. Spravil krok, dva, ale odrazu sa spamätal. Ako doňho vošiel amok, tak rýchlo sa aj vytratil. Akoby vytriezvel. Pomyslel si, že ho schválne provokuje, aby vykonal práve to, na čo sa odhodlal. Kord zasunul späť do pošvy a silene sa usmial.
„Nie, moja drahá, nespravím to, po čom túžiš! Poznám lepší spôsob, ako vyhnať šialené predstavy z tvojej hlavy!“
Približoval sa k nej a Izabela ustupovala. Ale nemala kam ujsť. Pred silou a vášňou posadnutého muža nemohla uniknúť! V okamihu bol pri nej a jediným trhnutím rozdrapil spodné šaty, ktoré mala na sebe. Perly sa rozkotúľali na všetky strany a Izabela sa ocitla nahá pred vojvodom.
„Niéé! Prosím... René, niéé! Nerob to...“ zúfalo zakričala, keď sa pokúšala zabrániť mu v jeho úmysle.
Neuvedomovala si, že odmietaním iba prehlbuje vo vojvodovi pudy zvera; dravca, ktorého vzpieranie bezmocnej obete ešte vydráždi.
Reného zavalité telo sa primklo k nej a nedbajúc na Izabeline brániace sa ruky, prevalil ju na lôžko. Dlaňou uchopil zápästia mladej ženy a držal ich vysoko nad Izabelinou hlavou. Chvíľočku akoby sa kochal pohľadom na jej krásnu tvár, ktorá sa od neho s odporom odvracala. S odhodlaním naplniť svoj úmysel pobozkal Izabelu na pery a potom sa jej majetnícky zmocnil. Miloval ju drsne, ale o chvíľu už nežnejšie. René ď Anjou nechcel, aby sa ho bála.  
Princova dlaň viac nezvierala ruky mladej ženy. Jeho prsty a pery pozorne láskali jej telo, pričom ani len netušil, že Izabela k nemu cíti už iba nenávisť.
Keď neskôr vstal a upravil si šaty, sklonil sa k nej a pobozkal ju na líce.
S odporom naňho pozrela a sotva počuteľne vydýchla: „Nenávidím ťa!“
René sa zasmial. „Či nevieš, moja drahá, že nenávisť je sestrou lásky? Som rád, že ju cítiš. Aspoň mám nádej, že v tebe prebudím aj iné city. Tvoj kapitán ťa odvrhol; nechal napospas osudu, ale ja ťa milujem! Zabudneš na hlupáka, čo ťa nie je hoden,“ odvetil a opustil jej lôžko.
Pri kozube ešte postál, pozeral na ňu a potom sa vrátil späť. Opäť sa k Izabele sklonil. „Od tejto chvíle prídem za tebou každú noc a uvidíme, čo bude ďalej. Neopustíš palác, Izabela, a nebudeš prijímať hostí. Na čas sa zriekneš verejného života. Spolieham sa na to, že spaľujúca vášeň a milovanie prebudia v tebe lásku a ja ti opäť budem môcť veriť.“
Izabela mlčala. Bola ako kus ľadu, ale iba dovtedy, kým jej telo nepokryli jeho bozky. Opäť pocítila spaľujúcu nenávisť – nielen k nemu, ale aj k sebe...
Onedlho odišiel a mladá žena osamela. Zlostila sa, napriek hnusu jej telo ľahko podľahlo vášni, aj keď srdce krvácalo od žiaľu. Izabela túžila ujsť. Teraz, hneď! Vyskočila, obliekla si šaty, ale keď chcela vyjsť z komnaty, bezradne zastala pred dverami.
Popri stráži, ktorú vojvoda postavil k jej spálni, nikdy neprejde.
 
* 
 
René Lotrinský prichádzal za Izabelou každučkú noc. Vykonal, čím sa jej vyhrážal, a ona nemala kam uniknúť.
V prvé dni zamykala dvere a verila, že ho to odradí. Ale keď začula príkaz rozraziť ich, poslušne vstala, odomkla a hľadela na vojvodovu roztúženú tvár.
V jedinom okamihu strhol Izabelu do náručia a ona sa viac nevzpierala. Bol presvedčený, že mu patrí, vôbec netušil, že ho až tak nenávidí...
 

 

 

 

Román vychádza 2. októbra 2012.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

mam ta rada..

otrokyna, 25. 9. 2012 20:21

chcem byt sama sebou,ale nie sama

mam ta rada..

otrokyna, 25. 9. 2012 20:20

chcem byt sama sebou,ale nie sama