Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 


5. 11. 2016

Anna - Šarišská amazonka

 

© E. A. Šranková

© Brána

 

Na pozadí veľkých historických udalostí, ktoré rozhodovali o osudoch celých národov, sa vždy odohrávali aj menšie, nemenej zaujímavé príbehy. Časom však mohli upadnúť do zabudnutia. Jedným z nich je aj príbeh šarišskej amazonky, ktorá ako mladá vdova odmietla ďalšie výhodné ponuky na sobáš a postavila sa na čelo protihabsburského odboja na východe Slovenska.

 

http--d----l----l--img_pemic_cz--l--sortimg--l--019--l--2--l--5--l--0192536-23.jpgEva Ava Šranková

Anna - Šarišská amazonka

Brána, 2016

 

Je možné milovať v tom istom čase dvoch mužov? Ak áno, aká hlboká potom je miera odpustenia?
Pre čo žije a v čo verí žena narodená na konci stredoveku?
Aká tenká je hranica medzi láskou a nenávisťou, a koľko protivenstiev je človek schopný uniesť?
A napokon, aký príbeh skrývajú dve pozlátené strieborné mince s dierkou, ktoré sa našli na Šarišskom hrade na jar roku 2014?


Historicko-ľúbostný román Anna - Šarišská amazonka je príbeh o žene mnohých tvárí: krásnej a nežnej, ale aj nebezpečnej. Je príbehom veľkej lásky, ale i odmietnutia. Je príbehom silnej, ale zároveň krehkej ženy, ktorá sa zapísala do našich dejín pod menom Šarišská amazonka. Začína sa v čase, keď v Uhorskom kráľovstve nik netušil, že o niekoľko rokov neskôr nastane katastrofický deň a v bitke pri Moháči bude porazené vojsko uhorského panovníka Ľudovíta II. Jagelovského. Do boja o kráľovský trón zasiahnu dvaja muži: český kráľ a rakúsky vojvoda Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský, v tom čase najmocnejší uhorský veľmož. Mocenský zápas o trón rozpúta anarchiu v krajine a na stranu jedného z dvoch panovníkov sa postaví žena... Aká asi bola a akí muži skrížili jej životnú cestu? Bolo jej osudom, aby zomrela opustená, alebo jej bolo dopriate, aby našla osudovú lásku?

Príbeh Anny Tárczayovej rozpráva o nepoddajnej bojovníčke podporujúcej protikráľa, ktorá nemala v úmysle vydať bez boja svoje pevnosti. Traduje sa, že keď ich rodinné sídlo – slávny Kamenický hrad – obkľúčili nepriatelia, dala na hlavnú vežu vytiahnuť čiernu zástavu, ktorá mala byť znamením, že len smrť jej zabráni v ďalšom boji.

Ale vráťme sa radšej na začiatok... alebo začnime hoc aj od konca...

 

Skoré ráno 11. septembra 1526 bolo vlahé, ale Anna, postávajúca na hradbách, ho privítala. Vietor sa pohrával s jej vlasmi a sušil slzy, ktoré sa opätovne rinuli z jej hlbokých očí.  

Nočný rozhovor s Františkom Révaiom mala ešte v živej pamäti, nečudo, že otcova hrdinská smrť jej neprestajne tisla nové slzy do očí. Zomrel za Uhorsko, za kráľa, a ona nariekala nad jeho zbytočne preliatou krvou, nehodnou toľkej obety pre vlasť, ktorá sa ocitla v takom žalostnom rozpoložení. Krajinu zradilo mnoho veľmožov, ktorí radšej uprednostnili vzájomné boje o bohatstvo a moc. Veru mnoho magnátov sa boja nezúčastnilo vôbec, alebo ušlo z bojiska – ako si len hŕstka ťažkoodencov mohla myslieť, že porazí lepšie vyzbrojených Osmanov, ktorí mali výraznú prevahu?! Aký nerozum!

Z pomyslenia na všetko, čo sa prihodilo, jej bolo nanič.

Neprítomná duchom, ticho zavzdychala. V poryvoch vetra, ktorý jej búšil do tváre, nepostrehla kroky, ktoré sa za ňou ozvali. Precitla až vo chvíli, keď začula známy hlas.

„Myslel som si, že vás tu nájdem...“ 

Otočila sa. „Hľadali ste ma?“ Váhavý úsmev jej skrášlil užialenú tvár, a keď k nemu zdvihla pohľad, stretol sa s najkrajšími očami, aké dosiaľ videl.

„Chcel som sa rozlúčiť, a, tiež, túžil som vás vidieť. Možno naposledy...“ prehovoril František, utápajúci sa v Anninom sýtomodrom pohľade.

„Už odchádzate, pane? Tak skoro?“ Na tvári sa jej zračilo prekvapenie.

Prikývol. „Svoju povinnosť som splnil, milostivá slečna. Nemám dôvod otáľať. Čakajú ma povinnosti.“ Nakrátko sa zamyslel a vzápätí dodal: „Práca mi aspoň prinesie úľavu... Bude mi všetkým, svoju pozornosť obrátim len a len na ňu!“

Zvedavo ho pozorovala. Ako veľmi ma asi musí milovať... dumala.

„Ibaže, nemuselo by to tak byť,“ ozval sa náhle. „Jediné vaše slovo, Anna, môže všetko zmeniť!“ pozrel na ňu s nádejou a akoby ho čosi súrilo, podišiel k nej. Dotkol sa jej ruky a priložil si ju na hruď.

Cítila, ako mu silno tlčie srdce. Jeho údery vnímala aj cez vatovaný kabátec, na ktorom spočívala jej dlaň.

Rumenec jej vystúpil na líca. „Nerozumiem...“ vyhabkala celá nesvoja. V rozpakoch od neho odvracala tvár.

„Nie, nie, neuhýbajte pohľadom! Pozrite sa na mňa, Anna!“ zvolal. 

Nástojčivosť v jeho hlase ju primäla pozrieť mu do očí.

„Keď budete chcieť, zaraz opustím svoj úrad, manželku aj deti. Odídem s vami, Anna! Utiahneme sa niekam ďaleko, tam, kde nás nikto nebude poznať. V ústraní si vybudujeme svoje šťastie.“

Na úkor čoho? Bolesti a preliatych sĺz? Nie, takto by som nemohla žiť! Anna zavrtela hlavou, z úst jej však nevyšlo ani slovíčko.

„Ste mi nesmierne drahá a hneď vám to aj dokážem!“ vyhŕkol a skôr ako sa mohla spamätať, vtisol jej do dlane akýsi drobný predmet.

Sklopila pohľad a roztvorila ruku. Zvedavo sa zahľadela na darček, skúmala ho z oboch strán.

Anna medzi prstami zvierala už na prvý pohľad vzácnu pozlátenú striebornú mincu.

„Je to rakúsky fenig s vyobrazením Ladislava V. Tieto mince mám len dve a jednu vám na znak lásky darujem. Viem, nie je to bohviečo, ale ako pamiatka to zatiaľ hádam postačí. Prijmite to ako niečo, čo oživí vašu spomienku na mňa, kým sa k vám vrátim. Obaja budeme mať čosi, čo nám bude pripomínať toho druhého...“ František obdivoval Anninu úchvatnú tvár. Hnaný ľúbosťou, nedokážuc viac zadržiavať slová lásky, zovrel jej ruky, pokryl ich bozkami a roztúžene zašepotal: „Buď mojou paňou, kráska, / lásku ti dám. / Podaruj mi závoj, kráska, / lásku ti dám. / Netúžim po inom, len byť tvojím rytierom... láska.“

Anna od dojatia nenachádzala slová, svojím vyznaním jej vyrazil dych. Veľké citové pohnutie ju zasiahlo rovno do srdca, vzápätí ho bolo badať aj na jej tvári. Oči jej zvlhli a pery sa jemne zachveli.

Počúvala vo svojom vnútri ozvenu jeho slov, ktoré boli také nežné, že sa musela premáhať, aby sa mu nevrhla do náručia. Chýbalo málo a bola by mu podľahla. Spamätala sa v poslednej chvíli, neúprosná myšlienka, že naňho kdesi čaká manželka, ju vyrvala z čara okamihu.

Útrpne si vzdychla. Túžila po jeho bozku, ale napriek tomu pred ním unikala. Vedomie, že František patrí inej žene, víťazilo nad láskou, po ktorej tak bažila.  

František vycítil jej odmeranosť. Odstúpil od nej. Aj keď už dopredu tušil, aká bude jej odpoveď, neodolal a spýtal sa: „Chcete, aby som odišiel, však?“ Keď prikývla, kútiky úst mu poklesli a ostré črty tváre sa zvýraznili.  

Anna prehltla slzy ľútosti, ktoré sa jej drali do očí. „Musíte!“ nástojila. „Pre dobro nás všetkých... pre dobro vášho manželstva... Niet inej možnosti!“

František sťažka vzdychol. „Ako chcete, Anna! Ale Boh mi je svedkom, že tak ako ľúbim vás, nemiloval som nijakú inú!“ Jeho vyznanie však zostalo bez odpovede, a tak sa dvorne uklonil a potom sa zvrtol.     

Anna sa dívala, ako František Révai od nej odchádza. Kráčal bez zastavenia, postál iba jediný raz, čakajúc, kým mu dovedú koňa.

Zviera naložené skromnou batožinou, uzrúce svojho pána, od radosti zaerdžalo, a keď František vyhupol do sedla, pohlo sa bez toho, aby sa ho ostrohami čo len dotkol.

Jazdec sa jej zakrátko stratil z očí. Pohltil ho kúdol prachu, ktorý vyhadzovali konské kopytá. Dunivý cval koňa, ozývajúci sa krajinou, však počula ešte dlho potom.

Anna nadobro osamela. Skľúčene si pomyslela, že sa narodila asi len preto, aby trpela...

Precitla, keď sa jej slnko, putujúce po oblohe obsypanej mliečnobielymi oblakmi, nemilosrdne zabodlo do tváre a bodalo ju v očiach. Sklopila zrak a umárala sa myšlienkou na Františka. Rozum jej vravel, aby neľutovala rozhodnutie, ktoré učinila a možno by ho aj bola poslúchla, ale srdce ju ťahalo za ním.

Annino rozhodnutie nepodľahnúť perám, ktoré ju lákali, bolo správne, ba dokonca zabránilo tomu, aby s ňou František podviedol manželku. Ibaže prečo sa jej potom v hlave ozýval ten posmievačný hlas?!

Tak čo chceš!? počula neprestajne. Zachovala si si predsa česť! Či nie tú si chcela?! Uštipačné slová ju ťali do živého.

Anna bola nešťastná... nešťastná sama zo seba, z toho, že bola taká veľkorysá k žene, ktorú ani nepoznala; nešťastná z nenaplnenej lásky, lebo sa zdráhala prežiť s milovaným mužom to, čo jej ponúkal. Teraz by bola dala čokoľvek za štipku šťastia stráveného s ním. Ibaže teraz už bolo neskoro.

Anna žalostne zavzlykala, krásnu tvár jej zmáčali slzy. „Vari to skončí takto?“ spytovala sa nahlas. Pomyslenie na to, že by ho viac nemala vidieť, jej pripadalo neznesiteľné. „Šťastie som mala na dosah, a ja, hlúpa, som ho odhodila!“ Anna lačnela po Františkových bozkoch a objatiach. Odhodlaná znášať hoc aj pekelné muky rozhodla sa vyjsť v ústrety láske, ktorú jej osud ponúkal. Bola to láska vzrušujúca, ibaže zakázaná; odsúdená cirkvou. Avšak kvôli mužovi, ktorý jej bol drahý, stála za všetko utrpenie, ktoré bude musieť neskôr pretrpieť.

Anna viac neváhala – s úmyslom dostihnúť jazdca, ktorého ľúbila, rozbehla sa po ochodzi. Silno stískala talizman od Františka a náhlila sa k stajniam.

 

Román vychádza 10. 11. 2016.

 

      

 
Reklama