19. 7. 2012
IZABELA II V tieni Notre-Dame
© E. A. Šranková 2012
© Ikar 2012
IZABELA II
V tieni Notre-Dame
Úryvok 1.
1.
Čas bolesti a vzdoru
Izabela sa náhlila k palácu, vedela, že stojí pred vážnym problémom, s ktorým si bude musieť poradiť. Ocitla sa na rázcestí dvoch ciest a jednu z nich si už vybrala. Uvedomovala si, že je to cesta, z ktorej niet návratu.
Pevne sa rozhodla.
*
Po príšernom turnajovom dni, na ktorom sa Izabela de Vosges zúčastnila, pociťovala čoraz väčší nepokoj. Myslela si, že tých niekoľko krokov, ktoré ju v to májové popoludnie roku 1439 delilo od paláca, ani neprejde. Slnko jej nemilosrdne pražilo priamo do tváre a ona si želala, aby ho zastreli tmavé oblaky, ktoré by boli odrazom jej duše a hlbokého smútku, čo ňou zmietal.
Obloha však bola nevšímavá k jej prosbám! Žeravá guľa nemilosrdne pálila. Oči ju boleli a štípali, ale ktovie, či to bolo následkom hry slnečných lúčov alebo sĺz, ktoré preliala iba prednedávnom. S odhodlaním sa prinútila prejsť až k bráne, no kým vošla, otočila sa k mužovi, ktorý ani slovíčkom nenarušil sled jej myšlienok.
„Nejdete so mnou, vznešený pane?“ pozrela na Bentranda Veraldiho, verne stojaceho pri vstupnej bráne bieleho paláca.
Bentrand pokrútil hlavou. „Nie,“ pobozkal jej dlane. „Dobre vám padne chvíľka odpočinku. Uvedomujem si, že po tom všetkom by ste ma aj tak nevnímali. Nie...!“ zadržal ju skôr, ako by mohla niečo namietnuť. „Neprotirečte mi, Izabela. Aspoň na chvíľu zostaňte sama... Iba so svojimi myšlienkami, pretože ako poznám vojvodu, čo nevidieť prihrmí!“
„Nevpustím ho!“ vyhŕkla a stisla pery. Zatočila sa jej hlava, ale potlačila nevoľnosť.
Bentrand sa rozosmial a roztopašne uštipol Izabelu do bledého líca. „Aká ste chutná, keď sa hneváte!“ V tmavých očiach sa mu zablyslo, ale odrazu zvážnel. Pritiahol si Izabelu k sebe, podvihol jej briadku a prinútil ju pozrieť mu do tváre. „Preboha, len nespravte nejakú hlúposť, pani! Draho by ste za ňu zaplatili!“ vystríhal ju a očakával, že prikývne.
Chvíľu naňho nemo pozerala. Ich pohľady sa na okamih skrížili. Jej oči vraveli, ako trpí. Pohodila hlavou a so sklamaním vykríkla: „Vari ste nepochopili, čo spravil? René ma odlúčil od Andrého... od otca môjho syna! Väznil ho, zničil to jediné, na čom mi kedy záležalo! Nebyť náhody, ktorá mu dopomohla k úteku, hnil by v tarasconskom žalári doteraz! Ako sa ešte môžem na vojvodu pozrieť?“
„Izabela... Izabela, upokojte sa! Ja viem, rozumiem, že sa vám protiví, ale premýšľajte! Čo získate, keď ho odvrhnete? Iba jeho nenávisť! Ako váš priateľ vám vravím: nerobte to, pretože ho z tejto stránky ešte nepoznáte, a chráň vás Boh, aby ste ho spoznali! Tvrdíte, že vám vzal všetko, na čom vám záležalo. A čo váš syn, pani? Naňho nemyslíte?!“ vybuchol a nedbal, že mladej žene spôsobuje bolesť. Jeho jediným želaním bolo odtiahnuť ju od priepasti, do ktorej sa bezhlavo rútila.
Akoby ju šľahol bičom! Po jeho slovách zbledla ešte väčšmi. „Neodvážil by sa! Vojvoda by ma nikdy neodlúčil od syna.“
Mladý muž nepočúval jej tichý, obavami naplnený hlas a rázne ňou zatriasol. „Konečne uvažujte a spamätajte sa už! Vari by sa zastavil pred niečím preňho takým nepodstatným, keby stratil vašu lásku? Dobre vie, že Raoul je synom jeho nepriateľa, a tak nebude váhať! Vojvoda spraví hocičo, aby vás nestratil! Moja drahá, svojím činom ste zasiali pomstu príliš hlboko do jeho srdca.“
Krv sa jej nahrnula do peknej tváre, keď vyprskla: „Lenže ja Reného nemilujem! Nikdy som ho nemilovala a on to dobre vie! Poskytla som mu iba rozkoš, po ktorej tak prahol, ale nebyť jeho klamstva, že sa André žení, nikdy by som mu nepatrila!“
„Vie, či nevie,“ zachripel Bentrand a súcitne sa zahľadel na Izabelu. „Opakujem: verte mi, že spraví hocičo, aby vás nestratil! Poznám ho. V jeho službách som už niekoľko rokov a dobre vidím, čo s ním urobila láska k vám!“
„Mlčte!“ vykríkla. V hlave jej príšerne hučalo, zunelo v ušiach. Bola ako klbko nervov, keď sa na Bentranda skľúčene pozrela, ale premohla sa a ticho vyriekla: „Radšej už choďte. Túžim po odpočinku... necítim sa dobre,“ podala Bentrandovi ruku a on jej vrúcne pobozkal končeky prstov. Potom sa rýchlo zvrtlaa vykročila k bráne.
„Dovidenia, Izabela!“ zvolal za ňou. S láskou v očiach pozeral na ženu v striebornej toalete z dúhového atlasu, strácajúcu sa za bránou honosného paláca. Paláca, ktorý jej ako prejav priazne daroval vojvoda lotrinský a iste jej ho teraz v hneve aj odoberie. Bentrand Veraldi pozoroval ženu s červenkastoplavými vlasmi a premýšľal, čo všetko jej osud ešte prinesie.
Bože, ako ju milujem,pomyslel si trpko a od nahromadeného hnevu si zahryzol do spodnej pery. Mal chuť kričať. Jasne si uvedomoval, že ona mu jeho lásku nikdy neopätuje.
*
Brána sa za Izabelou privrela a jej zlovestné vŕzganie ju prebralo z letargie.
„Nie, to sa nesmie stať!“ Rozľahol sa jej hlas v tichu paláca a ako ozvena sa vracal k nej, keď sa v miestnosti so stĺporadím odrazil od chladných múrov a mramorovej dlažby. Na okamih upriamila zrak na obloky s vitrážou a pozorovala hru farieb a svetla spôsobenú slnečnými lúčmi. „Ako som to tu mala rada,“ zašepkala a potom, akoby sa až teraz spamätala, nadvihla si perlami vyšívanú čiernu košeľu striebornej róby a rozbehla sa po chodbe.
„Michael... Michael!“ zakričala na verného služobníka, ktorý zotrval v jej službách aj po Filipovej smrti.
Skoro doňho vrazila, keď sa vynoril spoza rohu.
„Stalo sa niečo, madame?“ úzkostlivo pozrel na Izabelu a pomyslel si, že takúto ju ešte nevidel. Nie, ani vtedy nie, keď do Vosges prišiel ten minorita a zatracujúc ich vykrikoval, že na francúzsku pôdu opäť vstúpil mor. Nevidel ju takú ani v ten deň, keď sa dozvedela, že krajinu opäť zachvátila choroba v podobe čiernej smrti...
Izabela prikývla a dôrazne pokračovala: „Okamžite treba odviesť Raoula z Nancy! Poponáhľaj sa!“ súrila ho a viedla ku komnatám, pričom z opatrnosti stíšila hlas. „Nájdi Sophie a priveď ju aj s Perine. Nepozeraj sa tak!“ hnevlivo ním potriasla. „Odvedieš ich a budeš chrániť! Bež, Michael, počkám na vás tu,“ ukázala na ružovkasto-zlatisté priestory, ktoré obývala spolu so svojím synom a kde ešte dnes ráno bola taká šťastná.
Zdá sa mi, že to bolo už veľmi dávno. Vzápätí prestala snívať a náhlila sa pripraviť synovu batožinu. K Raoulovým veciam priložila aj čosi iné – zlato a šperky. Akoby vedela, že je správne a nevyhnutné, aby ich Michael ešte dnes odniesol do bezpečia. Odvezie si iba svoj majetok. Zopár šiat a drobností, ktoré jej prirástli k srdcu. Dary od vojvodu ponechá v paláci.
Netrvalo dlho a všetko bolo pripravené. Michael priviedol svoju ženu a Perine s dieťaťom. Zabávajúc mladého pána, postávali v komnate a čakali na jej rozkazy.
Izabela si ich nevšímala. Rýchlo dopísala pergamen, zaliala ho voskom a vtisla naň rodovú pečať. Rozrušenosť sa už vytratila z jej tváre, a keď sa otočila, vládla na nej iba chladná rozhodnosť. „Pôjdete k benediktínkam a vyhľadáte matku predstavenú. Dáš jej tento zvitok, Michael,“ vystrela ruku, sluha sa, preberajúc od nej odkaz, dotkol jej drobnej dlane. „Stalo sa niečo hrozné a ja nemám čas vám to vysvetľovať. Poviem iba toľko, že tento dom stratil milosť vojvodu lotrinského, preto treba okamžite odviesť Raoula a chrániť ho pred pánom tohto mesta! Nik nesmie vedieť, kam ste sa ukryli. Nevychádzajte z kláštora, Michael. Matka Agnès sa o vás postará. Počkáte, kým sa k vám pripojím. Neviem, ako dlho to potrvá. Možno prídem skôr, ako sa nazdáte, ale možno nie. Teraz však choďte a pamätajte: vytraťte sa tak, akoby ste išli na trh. Konajte ako po iné dni, aby ste nezasiali ani tieň pochybností!“ pristúpila k dieťaťu a vzala ho do náručia. „Miláčik drahý,“ sťažka vzdychla a nežne ho vybozkávala na okrúhle líčka. „Bežte!“ podala synčeka Perine a objala samodruhú Sophie. „Neplač!“ povedala prísne, ale nežnosť v jej veľkých očiach vravela o inom.
„Budeme čakať, pani!“ odvetil Michael a s odhodlaním podišiel k Izabele. Nedovolil si ju však objať, na to nemal právo. Iba pred ňou pokľakol a pobozkal lem šiat pokrytý prachom. „Nemajte strach, pani. Pod mojou ochranou bude mladý pánko v bezpečí,“ povedal a vzápätí odvádzal obe ženy a dieťa, pričom nerozlišoval, že jedna z nich je jeho manželkou.
„Viem, Michael!“ zvolala za ním Izabela a tíško dodala: „Nech vás ochraňuje milostivý Boh!“ Videla, ako sa za nimi privreli dvere a nato sa zvrtla. Podvedome podišla k veľkému zrkadlu a na okamih pozerala na obraz mladej ženy s bledou tvárou, na ktorej vynikali najmä oči. Odzrkadľovala sa v nich bolesť, podfarbovali ich tmavé kruhy. Ich zelená farba mnohým vyrážala dych... Teraz však horeli tajomným plameňom. Skrýval sa v nich hnev a žiaľ, ktorý trýznil dušu ubolenej ženy. „Dnes nebudeš plakať!“ nástojčivo šepla obrazu v zrkadle. „Na niečo také bude času dosť!“ povedala odhodlane a pohľad jej stvrdol. „Nastal čas odplaty a vzdoru!“ prísne na seba pozrela.
Vzápätí pokľakla pod veľkým krížom, preberajúc v prstoch ruženec, a pohrúžiac sa do modlitby prestala vnímať okolitý svet. „Pater noster, qui es in coelis, sanctificetur nomen Tuum...“
Izabela cítila nesmiernu bolesť, ale nedovolila jej prepuknúť.
Román vychádza 2. októbra 2012.
a čo teraz?
margit, 23. 7. 2012 0:55