Choď na obsah Choď na menu
 


14. 1. 2019

X.

© E. A. Šranková

 

„Možno13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg to tak chcel Boh, alebo osud sám,“ zašemolila. Zdvihla hlavu a vzápätí sa im stretli pohľady. V Reného očiach sa zračila všetka láska a vášeň, ktorú k nej cítil a Izabela si ju tentoraz nemohla nevšimnúť. Vojvoda neskrýval svoju ľúbosť a jej sa zas nepodaril skryť rumenec, ktorý jej sadol na líca. Uvedomujúc si, že nemôže a viac ani nechce opätovať jeho city, odvrátila zapýrenú tvár a zahľadiac sa do kozuba, v ktorom asi už dlhšie nehorelo, dodala: „Keby bol Henrich VI. dobrým kráľom a bol schopný zodpovedne vládnuť, strach Lancasterovcov z mortimerovskej línie by bol neopodstatnený. Svoj nárok na trón by asi nikdy neuplatnili...“

Vojvodu rozladilo konanie mladej ženy, ale nevytkol jej nič. Na výčitky nebol vhodný čas ani doba, a možno konečne pochopil, že na ne ani nemá právo. Alebo žeby áno?! Položil si otázku, ktorá však zostala bez odpovede, pretože jeho ústa už hovorili: „Ako som už povedal: vojvoda z Yorku bol dobrým služobníkom kráľa a nepochybne by ním aj bol ostal, keby tak veľmi neobhajoval politiku už nebohého vojvodu Gloucestera, ktorej bol zástancom. Margaréte a kráľovským veľmožom Somersetovi a Suffolkovi sa nepáčilo jeho zmýšľanie a pochybovali o jeho skutočných úmysloch napriek tomu, že šľachta a ľud o ňom zmýšľali dobre. Podľa mňa mu uškodilo, že ho akosi prirodzene považovali za nástupcu zavraždeného? vojvodu Gloucestera.“

Izabele spýtavo podvihla obočie. „Zdá sa mi to, alebo dobyvateľa našej krajiny naozaj tak trochu obdivuješ?“ spýtala sa, pretože z jeho rozprávania nadobudla dojem, že vojvoda z Yorku je v jeho očiach viac ako len schopný vojvodca a úspešný veliteľ obľúbený medzi vojakmi.

Vojvoda prikývol. „Nemám prečo zapierať, York je hodný môjho uznania, aj keď nás nemálo potrápil.

Mal len štyri roky, keď mu popravili otca obvineného zo zrady. Zverili ho do výchovy Ralfa Nevilla, grófa z Westmorlandu, ktorý bol ženatý so sestrou kardinála Beauforta.

Ralf Neville si svojho zverenca obľúbil, a keďže ani ťažké previnenie jeho otca neohrozovalo dedičné práva, bol mladý Richard Plantagenet skvelou partiou. Keď mal trinásť rokov, zasnúbil ho so svojou deväťročnou dcérou Cecíliou, ktorá už v tom čase bola veľkou krásavicou. Vzali sa, keď jeho nevesta mala štrnásť rokov. To už bol dedičom grófa z March, vojvodom z Yorku a členom kráľovskej domácnosti.

Mladý vojvoda bol právom i titulom jedným z veľkých veľmožov kráľovstva. Bol mužom, ktorého bolo potrebné strážiť a venovať mu priazeň a pozornosť. Keby sa čokoľvek stalo bezdetnému a suverénnemu panovníkovi Henrichovi VI., bol by York právoplatným dedičom trónu, a i tak bol predpokladaným dedičom podľa práva. Pokiaľ viem, už len samotná možnosť, že by sa raz mal stať anglickým kráľom, znepokojovala kráľovských radcov, zvlášť Suffolka a Somerseta.

Som si istý, že ich obavy boli zbytočné. Sám si nerobil žiadne nároky na korunu, svojmu kráľovi slúžil oddane ako vojak, čoho sme sami boli svedkami, keď neprestajne bojoval na vojnovom poli vo Francúzsku. Zúčastnil sa ťaženia v Normandii i Pikardii, stal sa miestodržiteľom vo Francúzsku a svojmu vládcovi slúžil verne a dobre. Vraj sa zruinoval v službách svojho kráľa, pretože použil všetky svoje a požičané peniaze, aby mohol zaplatiť vojakov a pokračovať vo vojne.“

Izabela bola prekvapená. Netušila, že René toľko vie o nepriateľoch svojej krajiny. Zvedavá na to, čo príde, hltala každé jeho slovo. Načúvala tíško, iba čo sa trochu pomrvila v kresle, aby sa jej sedelo čo najpohodlnejšie.  

Vojvoda René, ničím nerušený, pokračoval: „Henrich VI. sa mu za jeho služby odvďačil tak, že ho odmietol poveriť akoukoľvek funkciou v Anglicku. Prikázal mu, aby sa vrátil domov a nahradil ho svojim bývalým vychovávateľom, grófom z Warwicku.

Keď zostavil zoznam členov svojej prvej rady, York medzi nimi nebol. Tým ho priamo urazil a aj vo Francúzsku sme vedeli, kto je za tým.

Henrich VI. uprednostnil svojich bratrancov, zvlášť Jána Beauforta, synovca kardinála Beauforta, ktorý sa medzitým stal prvým vojvodom zo Somersetu. Po Warwickovej smrti dostal jeho miesto. V tom však kráľovi veľmi zle poradili. Somerset bol úplne neschopný, nepodarilo sa mu zastaviť náš postup, a tak kráľ opätovne menoval Yorka miestodržiteľom vo Francúzsku.“

„Na to si spomínam celkom jasne!“ prehovorila hlasnejšie, než chcela.

„Ako to?“ šibol po nej pohľadom. „V ten rok si predsa mala celkom iné starosti!“

„Práve preto! S narodením Clémence mnohé utkvelo v mojich spomienkach...“ krátko si vzdychla a vzápätí dodala: „... a keď som po smrti tvojej matky o ňu prišla, tiež. Len pol roka pred ich stratou, v apríli 1442, sa vojvodkyni Cecílii a vojvodovi z Yorku narodil na rouenskom hrade ich prvorodený syn Eduard.“

Tieň smútku na okamih zastrel vojvodovi zrak. S pochopením prikývol, a aby chmúrnu náladu odohnal, napil sa vína.

„Bolo to ťažké obdobie.“ Zvierajúc kalich v ruke, rozpačito na ňu pozrel. „Možno som čosi mohol urobiť...“

„... ale neurobil si!“ odvetila príkro.

„Prepáč...“ ospravedlnil sa nezvučne. Po toľkých rokoch mu to odrazu bolo ľúto. Ako neskôr zistil, v jeden rok prišla o obe svoje deti. Nezostalo jej nič, len prázdne ruky, ktoré už nemali koho objať a nesmierna odvaha, s ktorou musela čeliť osudu. A potom, v jeden deň prišla láska muža, ktorý jej vrátil chuť žiť. Bentrand Veraldi jej navrátil všetko, čo stratila, a keď zomrel, on sa zachoval tak sebecky. No má sa preto teraz nenávidieť?! Vari môže za lásku, ktorú k tejto žene cíti?! 

Úsečne prikývla. „Už je to za nami, René,“ rukou si uhladila zatúlané pramienky vlasov, ktoré jej náhle skĺzli do čela. „Čas nemožno vrátiť späť... Nechajme to tak. Radšej sa vráťme k nášmu rozhovoru.“

„Nechceš si oddýchnuť? Možno niečo zjesť?“ spýtal sa. „Pokračovať môžeme zajtra.“

„Aká dojemná starostlivosť!“ uštipačne sa zasmiala, vzápätí vyriekla hlasné: „Nie! Len hovor, monseigneur, chcem vedieť, čo ma čaká!“

Renému šklblo lícom. Už-už jej chcel niečo šťavnaté odvetiť, potom sa však ovládol. Uvedomil si, že sa tak správa len preto, aby ho trestala. Odpustil jej.

„Tak sa aspoň napi.“ Opäť jej dolial čašu, ktorú ešte nedopila a ponúkol ju.

Tentoraz neprotestovala. Prijala pohár, zovrela ho v dlaniach a po malých dúškoch si upíjala. Víno jej robilo dobre: upokojovalo napäté nervy, odplavovalo bolesť, ktorá sa po mnohých rokoch vrátila.

Keď dopila, bola schopná bez hnevu pozrieť na princa. Mĺkvo čakala, kým sa znova rozhovorí.

René ď Anjou pochopil jej mlčanie a nenechal ju dlhšie vyčkávať.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.