Choď na obsah Choď na menu
 


23. 12. 2018

VIII.

 

© E. A. Šranková

 

„Prečo13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg ja, René? Prečo odo mňa žiadaš niečo také?“ spýtala sa tíško. „Kráľovná má oddaných služobníkov, zaiste sa medzi nimi nájdu aj múdri, vzdelaní a šľachetní muži, ktorí jej dobre poradia.“

„Bezpochyby máš pravdu, Izabela. Ibaže to všetko sú Angličania! Pyšní a ľstiví krivoprísažníci, ktorí milujú len sami seba a všetko, čo k nim patrí! Sú povýšeneckí a bezcitní k vlastnému utrpeniu a k utrpeniu druhých.“

Izabela sa uškrnula: „Prečo si ju potom vydal za jedného z nich?!“ visela mu na perách. Bola  zvedavá na to, čo jej odpovie.

„Prečo... prečo...“ odvetil namrzene. „... pretože sobášom s Henrichom VI. sa otvorila cesta k vyjednaniu mieru. Dúfali sme, že ak sa ožení s francúzskou princeznou, tak ako jeho otec či mnohí jeho predkovia, podarí sa nám uzavrieť výhodný mier. Aj sa nám to podarilo – päť rokov prímeria Francúzsku len pomohlo: Veď na dobytie Normandie nám stačil jediný rok a šesť dní, v lete roku 1450 boli anglickí vojaci vyhnaní z väčšiny francúzskych miest a mestečiek, v ich rukách zostávalo len Calais a niektoré časti Gaskonska – storočná vojna sa chýlila ku koncu. Iste uznávaš, že tak významná krajina ako naša nebola nikdy dobytá v takom krátkom čase a s takými malými stratami na životoch. Tam, kde sme my uspeli, pohoreli Angličania. Od Henrichovho a Margarétinho sobáša si sľubovali mnohé, avšak k upevneniu anglickej vlády vo Francúzsku neprispel. Margarétu začali viniť, že zapríčinila konečný príšerný nezdar. Od nášho víťazstva to u anglických dobyvateľov nemala vôbec ľahké...“

Izabela mlčala. Jej zdvihnuté obočie vypovedalo o momentálnom rozladení: prekvapenie i hnev sa ľahko dali vyčítať z jej tváre.                                

René nasucho prehltol: „Pochop, že len tebe jedinej môžem naozaj veriť. Francúzsko nechce vojnu, aj občiansku odmieta. Dosť bolo krviprelievania – sto rokov bojov stačilo! Margaréta je francúzska princezná – nech dosiahne zmier, inak nás budú viniť zo zlých pomerov, ktoré v Anglicku nastali. A to nechceme! Nech konečne urovná spory, ktoré v krajine vládnu, nech sa zmieri s Yorkom.“

Zvedavo ho pozorovala. Nepochybovala, že sa o tomto významnom mužovi kadečo dozvie. Keď sa vojvoda, hnaný jej tichým záujmom rozhovoril, sústredene počúvala.

„Kráľ je prinajmenšom zástupcom Boha na zemi. Jeho korunovácia je sviatosťou. Korunovačné prísahy a sľuby vernosti, ktoré mu skladajú, sú slávnostnou zmluvou uzavretou pred Bohom. Zvrhnúť pomazaného kráľa je strašné, a keď sa niečo také odohralo roku 1399 v Anglicku, mnohí tvrdili, že z toho nemôže vzísť nič dobrého. Ako vidíš, mali pravdu!“

Napriek tomu, že René ď Anjou vo svojom rozprávaní tak trochu odbočil, neprerušila ho čo len slovíčkom. Aj keď čo-to z anglickej histórie už poznala, bola trpezlivým poslucháčom.

„Dnes, o päťdesiat rokov neskôr od čias, keď Lancaster Henry Bolingbroke zvrhol z trónu svojho bratranca Richarda II. a nastúpil na anglický trón ako Henrich IV., sú boje medzi Lancasterovcami a Yorkami považované za božiu odplatu.“

Izabela sa zamyslela. Reného slová zneli presvedčivo. Ticho, sotva počuteľne prehovorila:  „Či nie je v Biblii napísané, že hriechy otcov padnú na ich deti až do tretieho a štvrtého pokolenia?“

Napriek vážnej situácii, vojvoda sa široko usmial. „Vždy si bola obdivuhodná žena.“  

René šiel na Izabele oči nechať: bola taká žiaduca! Tak rád by si ju privinul, dotkol sa hebkej pokožky na jej krku a bozkával jej vábivé ústa. Červenkastý plameň vlasov a svetlá pokožka mladej ženy v ňom prebudili túžbu ponoriť sa do nej... Nič z toho však neurobil, bál sa, že by ho odmietla.

René rýchlo zavrhol pochabú myšlienku a tvár, z ktorej mohla vyčítať túžbu, ukryl v čaši s vínom. Keď si zvlažil hrdlo a nadobudol stratenú sebaistotu, opätovne sa rozhovoril:

„Margaréta nikdy nenašla zaľúbenie v Richardovi Plantagenetovi, vojvodovi z Yorku. Dokonca voči nemu nikdy neprejavila ani dobrú vôľu, a to bola chyba. Odkedy vkročila na anglickú pôdu, obávala sa, že syn zavraždeného Richarda z Cambridgu, ktorého dal popraviť v roku 1415 Henrich V. za pokus dosadiť na trón svojho švagra Edmunda Mortimera, si bude robiť nárok na anglickú korunu. Jeho nárok bol po matke nepochybne väčší ako nárok Lancasterovcov. Richard Plantagenet mal byť právom svojho pôvodu anglickým kráľom, on však až do roku 1450, do svojich tridsiatich deviatich rokov, bol lojálny Lancasterovec a dobrý kráľov služobník. A mohol ním zostať, keby mu dôverovali a dobre s ním zachádzali, ale ako sa to už stáva, to by do hry nemohli vstúpiť iní hráči, ktorí miešali karty vo svoj prospech: Ján, gróf zo Somersetu a vojvoda z Bedfordu bránil a dobýjal územia vo Francúzsku a ako vieš, narobil nám nemalé starosti. Jeho brat Henry Beaufort sa stal biskupom z Winchesteru, kardinálom a kancelárom Henricha VI. Tretí brat, vojvoda z Gloucesteru sa staral o bezpečie neplnoletého kráľa. Rád by sa bol stal regentom, ale získal len hodnosť protektora a vždy, keď sa vojvoda Bedford vrátil do Anglicka, musel mu dať prednosť v spravovaní krajiny.“

„Skráť to, prosím! Nemusíš zachádzať do podrobností, René,“ prerušila ho netrpezlivo Izabela.

Vojvoda ď Anjou skrivil ústa a nesúhlasne pokrútil hlavou. „Práveže musím, Izabela! Je potrebné, aby si poznala všetko. Len tak sa budeš môcť vyhnúť prípadnému nebezpečenstvu. Musíš vedieť, čo môžeš očakávať!“

Izabela uznala, že René má pravdu. Bolo nutné, aby spoznala anglický kráľovský dvor z krajšej i tej horšej strany.

Vedomá si intríg, ktorých účastníkom sa stane, útrpne si vzdychla. Intrigánom sa nevyhne nijaký kráľovský dvor v Európe, prečo by mali obísť práve ten anglický?!

A tak, aby sa zoznámila s najmocnejšími z mocných, pozorne počúvala muža z kráľovského rodu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.