Choď na obsah Choď na menu
 


9. 12. 2018

VI.

 

© E. A. Šranková

 

„Ehm...13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg ako je to teda?“ spýtala sa. Vytušila, že Clémence nie je šťastná.

„Odmieta sa vrátiť k manželovi... Chce požiadať Kalixta III. o rozsobáš a vstúpiť do kláštora.“

Prekvapený pohľad neodtŕhala od vojvodovej tváre. „Clémence a kláštor?“

Prikývol. „Jej rozhodnutie je nemenné.“

„A André? Dovolí, aby ho opustila?“

Vojvoda, medliac v dlani zlatý polmesiac, pohodil ramenami. „Už ho opustila...“

„Privolí, aby sa uchýlila do kláštora?“

René ď Anjou zmraštil tvár ako vždy, keď sa mu čosi nepáčilo. „Sám tomu neverím, preto som naliehal, aby si prišla,“ nespúšťal z nej zrak.

Dovtípila sa. Silná červeň jej zaliala tvár. „Ja...“ chvíľu hľadala správne slová, „... chceš povedať, že ho mám ísť prosiť, aby jej dal slobodu?“ Neveriaco sa naňho dívala.

René ď Anjou sa nikdy nevzdával. Keď sa ozval, v jeho hlase bolo badať naliehavosť: „Ty ho predsa poznáš najlepšie. Len ty ho môžeš presvedčiť, aby sa jej zriekol.“  

Pokrútila hlavou. „Niečo také odo mňa nežiadaj!“ Napriek tomu, že sa veľmi snažila nedať najavo svoje city, zvlhol jej zrak. Pripomienka minulosti; lásky, ktorú stratila, nanovo jatrila jej rany.

Ale René nedbal: „Teba jedinú počúvne – nikdy ťa neprestal milovať, Izabela. Clémence sa utieka k Bohu, zaslúži si byť konečne šťastná...“

„Zrazu ťa zaujíma jej osud...“ smútkom sa jej zlomil hlas.

Kolmá vráska preťala vojvodovo čelo, ovládol sa však: „Vždy ma zaujímal. Myslel som na jej šťastie, Izabela!“

„Hm, naozaj?“ uštipačne sa usmiala. „Prečo si ju potom vydal za pána de Carentan?!“

„Bolo to želanie kráľa – prisľúbil čokoľvek jednému zo svojich najlepších kapitánov, a hrdina z Normandie chcel Clémence.“

„Nemusel si mu ju predsa dať.“

„Prosba kráľa sa neodmieta, a okrem toho,“ René ď Anjou naprázdno prehltol, „... myslel som si, že Clémence mu vyženie z hlavy spomienku na teba.“

Mladá žena si nepripúšťala vojvodove slová. „Ich zväzok ti zjavne už nevyhovuje. Nezáleží ti na tom, čo si pomyslí kráľ.“ Izabelin hlas znel vyčítavo, búrku bolo badať aj v jej očiach. Veď bodaj by aj nie! Okradli ju o lásku, obrali o dieťa, a teraz chcú, aby im pomáhala naprávať ich zločiny?!

Izabela sa chvíľkovo pohrávala s myšlienkou, že Reného žiadosť odmietne. Lenže kto potom pomôže Clémence ak nie ona? Stále je a vždy bude jej matka!

Izabele bolo ťažko na duši. Na jednej strane jej bolo ľúto Clémence, na strane druhej ju desila predstava, že sa ocitne tvárou tvár mužovi, ktorý jej ukradol srdce, vzal syna, a napokon sa oženil s jej vlastnou dcérou len preto, aby mal po svojom boku vernú kópiu tej, ktorú naozaj miloval. No miloval ju vôbec!?      

„Mýliš sa, Izabela,“ pokrútil vojvoda hlavou. „Ibaže musím a tiež chcem načúvať aj Clémence. Poslala pápežovi písmo – žiada rozsobáš. A Kalixto jej vyhovie. Kráľ, ani pán de Carentan to už nezastavia, cirkev si vypočuje jej hlas...“

Ich dcéra bola pevne rozhodnutá. S úmyslom zasvätiť svoj život Bohu, poukazujúc na neschopnosť porodiť manželovi dieťa, odvolávajúc sa na podporu vznešeného otca, Izabela nepochybovala, že pápež splní, čo požaduje. V prípade, že André nebude tvrdohlavo trvať na svojom, ich zväzok môže byť anulovaný už čo nevidieť. Ibaže vzdá sa z vlastnej vôle svojej manželky?

Izabela bola presvedčená, že André dobrovoľne neustúpi, práve naopak, zatne sa. Podľa skúseností z minulosti tušila, že s ním bude ťažká reč. Napriek tomu sa rozhodla to skúsiť.

S odhodlaním v očiach sa zahľadela na vojvodu. „Dobre teda, pôjdem za pánom de Carentan a vymôžem od neho prísľub slobody pre Clémence. Potom budeme vyrovnaní!“

„Izabela, miláčik...“ zvolal s nadšením, ale keď sa jeho radosť nestretla s pochopením, pokračoval: „Nielen Clémence potrebuje tvoju pomoc...“

V očiach sa jej zračila otázka.

Pozerala na vojvodu s očakávaním, zvedavá, kto sa ešte ocitol v núdzi a komu má ešte podať pomocnú ruku. René ď Anjou bol však mĺkvy.

„Mlčíš...“ prerušila ťaživé ticho.

Prikývol. „... ale všetko sa dozvieš! Je načase, aby si si odpočinula. Prikážem priniesť občerstvenie a potom ti všetko vysvetlím.“

„Nie!“ zvolala. „Na oddych bude času dosť. Aj jedlo počká. Radšej mi všetko rozpovedz.“ Izabela horela nedočkavosťou. Túžila po tom, aby jej vojvoda čím skôr všetko vyjavil.

„Si netrpezlivá, dobre teda, poviem ti, čo mám na srdci, ale kým sa tak stane, dám priniesť jedlo!“

Skôr ako mu v tom mohla zabrániť, zazvonil.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.