Choď na obsah Choď na menu
 


3. 12. 2018

V.

© E. A. Šranková

 

            4)

 

„Prišli ste...“ 13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpgRené ď Anjou, sediaci na stolci s bohatou rezbou, sa predklonil tak prudko, že sa mu rozhojdala trojriadková zlatá reťaz so zlatým polmesiacom, zavesená na hrdle. Nápaditý šperk, ktorý nosili všetci rytieri Rádu zlatého polmesiaca, založeného na počesť sv. Maurícia, nazval Dobro. Tridsaťšesť rytierov, medzi ktorými boli aj Francesco Sforza, vojvoda Milána, či Frederico de Vaudémont, manžel vojvodovej dcéry Jolandy, si obliekalo plášte z červeno-ružového zamatu, lemované bielym saténom, na pravom boku s vyšitým zlatým polmesiacom.

„Prišla...“ prisvedčila, hľadiac na vojvodu, ktorý sa za ten čas, čo ho nevidela, ani veľmi nezmenil. Akiste len čo trochu pribral. „Volali ste ma...“

„A ty si poslúchla...“

„... nie,“ zavrtela hlavou, „vypočula som váš hlas.“

Oči bývalých milencov sa stretli, ich pohľady sa vpili do seba. Výraz ich tvárí prezradil, že minulosť ich dostihla: Na chvíľu sa opäť zmenili na muža a ženu, ktorí sa ľúbili...  

René, stratený v čase, neuhol pohľadom, Izabela sa však spamätala. Náhle si uvedomila, načo do Saumur prišla; čo je pre ňu dôležité.

„Písali ste, že potrebujete moju pomoc... Nuž v čom vám môžem byť nápomocná?“ S očakávaním sa na vojvodu dívala.

René si zhlboka vzdychol – očividne ho čosi veľmi trápilo. „Ide o našu dcéru...“

„Čo sa jej prihodilo?!“ skočila mu do reči, značne rozrušená.

„Izabela, Izabela, upokoj sa!“ Zúfalstvo vpísané na tvári ženy, ktorú ľúbil, ho nenechalo chladným. Snažil sa ju upokojiť: „Je v poriadku! Je tu!“ zvolal ostro.

Tu?! Prekvapene naňho hľadela. Niečo také vôbec nečakala: Naozaj ju stretne?!

Na Izabelinej tvári sa zračila zmes radosti i obáv. Čo jej povie? Ako ju prijme dieťa, ktoré jej pred štrnástimi rokmi odňali? Ako ju prijme žena, ktorej muž bol jej osudovou láskou?!

„Prišla... ehm... s ním...?“ opýtala sa náhle; hneď ako jej v hlave skrsla myšlienka na Andrého.

René ď Anjou na ňu pochybovačne pozrel. Naozaj si myslí, že som mu odpustil?!

Izabela ho nemohla väčšmi prekvapiť. Buď zabudla, alebo sa mi vysmieva!

„Pán de Carentan si síce vzal moju dcéru, ale až takí priatelia nie sme!“ precedil cez zuby.  

Izabela si vydýchla od úľavy. Bola vďačná za Andrého neprítomnosť – ich láske nebola súdená budúcnosť, tak načo oživovať minulosť? Andrého srdce bije pre inú, to moje už nepatrí nikomu... Zhlboka sa nadýchla – snažila sa odohnať náhly smútok, ktorý sa jej vkrádal do duše –, ale septembrový, ešte stále teplý vzduch vstupujúci do siene cez neveľké, vysoko osadené okná, neosviežil jej myseľ.   

Izabela nevedela, či jej žalosť spôsobila strata lásky, strach o dcéru, alebo zle skrývaný hnev Reného ď Anjou, ktorý bývalému sokovi nedokázal odpustiť.    

Napriek všetkému stále verila v lásku.

„Kvôli láske sme schopní všetkého...“ zlomil sa jej hlas. Izabela narážala na ich spoločnú minulosť. „... ale nabáda nás byť tiež lepšími...“ Zelené zrenice mladej ženy sa vpili do belasého pohľadu štyridsaťsedemročného muža, ktorý ju tak veľmi miloval. „Doznaj svoju vinu, vojvoda, a pravda ťa oslobodí.“

„Veritas vos liberabit...“ [1] odvrátil od nej zrak. V tichu, ktoré nastalo, sa zdalo, že premýšľa, ale potom zrazu prehovoril: „Miloval som ťa!“ Láskou ospravedlňoval čin, ktorý bol vykonal.

Viac povedať nemusel. Izabela sa dovtípila, že sa nezhodnú na tom, kto pochybil.

Pokrútila hlavou: Nie, o takú lásku nestojím. Viac o nej nebudem počúvať! Uznala, že nastal čas, aby sa prezvedela, čo sa stalo Clémence...

„Povieš mi, vojvoda, čo sa prihodilo našej dcére?“ Chcela poznať pravdu.

René ď Anjou šiel na Izabele oči nechať.

Perlovosivé atlasové šaty, s bohato riasenou sukňou vsadenou do zvýšeného pásu, Izabele neobyčajne pristali. Úzke rukávy ozdobené sivou flanderskou čipkou zvýrazňovali jej štíhle ruky, vkusný, neveľmi hlboký výstrih ozvláštňoval nežnú šiju mladej ženy. Červenkasté vlasy, upravené do pôsobivého účesu, krášlila zafírová čelenka zdobená perlami mliečneho lesku.

So zmiešanými pocitmi Reného pozorovala – zaujímal ju osud dieťaťa, ktoré ju kedysi ľúbilo...

René ď Anjou si nemohol nevšimnúť, že v očiach sa jej zračia obavy a zvedavosť zároveň.

 

[1] Pravda ťa oslobodí...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.