Choď na obsah Choď na menu
 


26. 11. 2018

IV.

 

© E. A. Šranková

 

D13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpguševný otras, ktorý Izabela zažila, keď jej Francesca di Valleta povedala o jej pôvode, sa navždy vryl do jej pamäti.  

Po sobáši Andrého a Clémence zotrvala v chráme – s modlitbou na perách sa posadila do lavice v Notre-Dame.

Domine labia mea aperies et os meum annuntiabit laudem tuam...[1]

Izabelina modlitba netrvala dlho. Zakrátko zdvihla hlavu a zopäté ruky si zložila do lona. Šuchot tkaniny, ktorý zrazu bola začula, ju neprimäl otočiť sa, obrátila sa, až keď ženský hlas vyslovil jej meno.

„Potajomky som snívala o tejto chvíli, Izabela! Avšak museli prejsť dlhé roky, aby som učinila šťastnou seba a hádam aj teba. Lebo pridlho mi trvalo, kým som sa odhodlala premôcť svoj strach a osloviť ťa...“ Pekné sivomodré oči starej panej, ktoré nepoznačil čas, sa upreli na mladú ženu.

Slová starej dámy, odetej v šatách farby sýtomodrého lazuritu, Izabelu prekvapili. Hľadiac na nádherný brokát, ktorý neznáma mala odetý a ktorý viditeľne bol vyrobený v Taliansku, dumala nad tým, čo jej vlastne chce povedať. Nezdalo sa jej, že by stará pani bola slaboduchá...

Dych vyrážajúca látka, pretkávaná zlatými vzormi, prikryla lavicu v hlavnej lodi chrámu, keď si na ňu takmer sedemdesiatročná dáma sadla. Keď bledú tvár uprela na mladú ženu, zračilo sa na nej odhodlanie.        

Izabela sa nemýlila: Zrak urodzenej panej bol jasný, nepochybne bola jasná aj jej myseľ. V mladosti musela byť nádherná, lebo staroba neveľmi ubrala z jej krásy.

Kým si ju Izabela so záujmom prezerala, načúvala slovám neznámej, ktorá sa jej prihovorila, akoby ju poznala.

„Už je to dávno, čo som počula rozprávať o mladej žene so záplavou žiarivých vlasov, ktorá sa vzpriečila láske princa. Vraj pre lásku ohrdla muža, ktorý ju veľmi miloval...“

„... nie dosť,“ šepla, viditeľne rozrušená. Nečakala, že minulosť ju dostihne z úst tejto ženy. „Zvesti o vojvodovej láske k jeho zradnej vazalke nie sú vierohodné, viem, že René ď Anjou ju nemiloval dostatočne.“ 

Francesca di Valleta prikývla a nespúšťajúc z nej zrak, pokračovala: „Priznám sa, že kedysi som tým rečiam verila.“

„A dnes už nie?“ spytovala sa, nevediac prečo ju to zaujíma.

Pokrútila hlavou. „Nie. Dnes už viem, že nemožno veriť všetkému...“

Izabela mlčala, nechala starú paniu hovoriť. Vycítila, že sa dozvie čosi veľmi dôležité.

„Chýr o nešťastnej láske neapolského kráľa prekročil hranice najkresťanskejšieho kráľovstva... Potulní herci a komedianti hrali rozprávku. Povesť to bola dramatická i humorná, ľudia sa na ich predstavení nesmierne bavili. Mňa sa však ich hra nedotkla. Až neskôr, keď som si vypočula trubadúra, ktorý prišiel zo severu a ktorý rozprával o nešťastnej láske tej ženy... Ehm... príbeh to bol vskutku dojemný. Zatúžila som dozvedieť sa viac – primäl ma pátrať...“ Slová sa len tak sypali z Francesciných úst.

„Prečo?“

„Pretože tá mladá žena ma zaujala. Zdala sa mi byť výnimočná. V mnohom mi pripomenula samu seba...“    

Izabela visela na starej žene vážnym pohľadom. „Áno?“

„Aj mňa osud pripravil o lásku... Musela som opustiť krajinu, ktorú som milovala, vydali ma za muža, ktorého som nepoznala a ktorý ku mne nebol láskavý... Trpela som tak ako ty, dieťa – možno menej a možno viac, ktovie? –, a tiež som zakúsila lásku princa,“ zdôverila sa takmer jedným dychom. „Ale bolo mi súdené nájsť svoje šťastie...“ oči, v ktorých sa zračila ľúbosť, upierala kamsi za Izabelin chrbát. „... a ty si ho, myslím, našla tiež,“ usmiala sa.    

„Kto ste?“ spýtala sa zrazu. Ani nevedela, čo ju k tomu viedlo.

Izabela pociťovala silnú túžbu dozvedieť sa meno ženy, ktorá si pred ňou práve otvorila srdce.   

„Som Francesca di Valleta, de Moselle, di Challant. Som tvoja stará matka,“ odvetila polohlasne.

Francesce sa po tomto priznaní zreteľne uľavilo. Bola rada, že nemusí viac skrývať tajomstvo svojho pôvodu.

Izabela, neschopná slova, civela na ženu, ktorá tvrdila, že je matkou jej matky.

Taká nehoráznosť! Akoby každý nevedel, že Francesca di Valleta je mŕtva! Našli predsa jej zohavenú mŕtvolu!

„Klamete!“ vyhŕkla, keď sa spamätala z prvotného ohúrenia. Nestarala sa, či starú paniu zraní alebo nie.   

Francescu neprekvapili pochybnosti zračiace sa na vnučkinej tvári. Bolo jej jasné, že jedine úprimná spoveď môže zmyť nedôveru, ktorú k nej Izabela cítila.  

Stará dáma, ktorej sviežosť a krásu mladosti už dávno odvial čas, potlačila slzy, ktoré sa jej hromadili v očiach. Zopár ráz zažmurkajúc, pozrela na Ukrižovaného. „Boh mi jej svedkom, že hovorím pravdu, dieťa. Bola som manželkou Henricha de Moselle – tyrana, ktorý zomrel preukrutnou smrťou...“ začala svoje rozprávanie žena, ktorá dlhé roky niesla na chrbte svoj kríž...

 

Po tom, čo si Izabela vypočula príbeh panej di Valleta, nemala dôvod jej viac neveriť. Mosellské panstvo jej bolo dôverne známe a Francesca jej ho opísala do najmenších podrobností. Napokon, portrét hradnej panej, visiaci v obytnej časti paláca, krášli studenú a vlhkú sieň dodnes, ak ho, pravdaže, nepohltili plamene, ktoré zachvátili mosellský hrad a v ktorých zahynul jej starý otec...           

 

Spoločné chvíle, ktoré strávili s Enzom a Francescou, boli jedny z tých krajších, ktoré utkveli v jej spomienkach. V Annecy prežili niekoľko šťastných okamihov, kým sa vydali na cestu domov, k Blanche.

Bentrand... Izabela si opäť naplno uvedomila, ako veľmi jej chýba. Cnelo sa jej za jeho láskavým úsmevom a oddaným priateľstvom, ktoré jej počas rokov preukazoval.

Mladá, krásna žena si útrpne vzdychla.   

 

Na Enzovu radosť Francesca súhlasila. Nadchla sa predstavou, že zámockými chodbami budú znieť hlas a smiech dieťaťa, ktorému v žilách koluje krv jej dávno mŕtvej dcéry.

A tak v deň, keď Izabela oblečená v mužských šatách opúšťala v sprievode dvoch mužov Annecy, stala sa Blanche-Eleanor ich chovanicou. Francesca a Enzo sa stali nielen jej opatrovníkmi, ale aj poručníkmi, a to až do času, kým sa vráti jej matka.

 

Oblak dusivého prachu víril za chrbtami troch slušne, no nie príliš okázalo oblečených jazdcov. Ľahko vyzbrojení muži smerovali na severozápad. Prebrodiac Rhônu poputujú do Saumur, ktoré si za svoje sídlo zvolil vojvoda s manželkou. Nocovať budú v prícestných hostincoch, opátstvach či kláštoroch, ktoré im poskytnú nevyhnutný odpočinok. Poriadny oddych si však doprajú až vo vojvodstve Anjou, kde im útočisko zaistí sám René ď Anjou.   

 

Izabela, obľubujúca vietor vo vlasoch, vítala rýchle tempo, ktorým kôň napredoval. Niežeby sa ktovieako náhlila, len bola zvedavá, a stretnutie s Reném ď Anjou chcela mať už za sebou. Nejasná obava z nepoznaného v nej vyvolávala nepokoj. Varovný hlas ju vystríhal, aby bola opatrná.

Izabela de Vosges mala pred sebou nejasnú budúcnosť...      

 

[1] Pane, otvor moje pery a moje ústa budú hlásať tvoju slávu...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.