Choď na obsah Choď na menu
 


18. 11. 2018

III.

 

© E. A. Šranková

 

3)13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg

 

Zranenie utŕžené v súboji pre malicherný spor, si nemilosrdne vyžiadalo svoju daň. Bentrand Veraldi, chrániaci Izabelinu česť, stratil to najcennejšie: život.     

Od Bentrandovej smrti ubehlo sotva pár týždňov, keď ju zaskočil Reného list. Prvý raz ho prečítala chvatne, aby sa čím skôr dozvedela, čo jej píše a najmä prečo – prečo práve teraz, až po Bentrandovej smrti? Alebo žeby práve preto?! Žeby vedel? Čo ak sú pravdivé reči, ktoré sa o „dobrom kráľovi“ šíria? Vraj má všade svojich špehov...

Druhýkrát už čítala pomaly, pozorne prechádzala po riadkoch, ktoré jej bolestivo pripomenuli minulosť...

Madame, začínal vojvodov list, (oslovujem vás madame, ale najradšej by som napísal: láska moja, lebo som ťa nikdy neprestal milovať!),kedysi ste mi sľúbili, že ma nikdy neopustíte, svoj sľub ste však nedodržali. Prešli roky a nič som od vás za to nežiadal. Avšak okolnosti sa  zmenili – nastal čas, aby ste splatili krivdu, ktorú som od vás utŕžil...

Izabela, prosím, vráťte sa! Clémence, naša dcéra vás naliehavo potrebuje, a nie je jediná, kto sa dožaduje vašej pomoci...

Domáham sa vášho návratu – v mene spomienky na naše nežné priateľstvo. René.

Princove slová zneli tajomne. Zvláštne pôsobili aj Reného prosby, zvlášť preto, lebo vojvoda nikdy o nič neprosil. Čo chcel si vzal, a čo získať nemohol, poväčšine získal aj tak: mal odhodlanie, čas a ako mala možnosť zistiť, neštítil sa ničoho! Bol stratég i umelec, a tiež veľký milovník žien. Izabele nešlo do hlavy, čo od nej môže chcieť muž v jeho postavení. V čom, preboha, mu ona môže byť nápomocná? A kto okrem Clémence ešte potrebuje, aby mu pomohla?

Nevedela.

Nemalo zmysel trápiť sa. Buď to zistí, alebo zabudne.  

Izabelu ľakala predstava návratu, a vôbec: Ako ju asi privíta dvor Reného ď Anjou? Aká asi je nová vojvodkyňa? Ako prijme Jeanne de Laval bývalú milenku svojho manžela?

Nečudo, že po prečítaní listu nemohla zaspať.

Muselo sa stať čosi veľmi vážne, keď si René ď Anjou nevie dať rady. Úbohá Clémence... Izabela, obávajúc sa o dcéru, sa rozhodla vypočuť Reného prosbu.

Spomienky na vojvodu v nej nevyvolali výčitky. Nie, Renému nebola dlžná nič! Dlhovala to však Clémence, a sebe tiež.

Minulosť si začala vyberať svoju daň...

 

„Zváž svoje rozhodnutie, dieťa. Nerobíš správne, že sa tam vraciaš! Nech si René ď Anjou poradí, ako vie. Mysli na dieťa...“

„Veď myslím. Preto sa vraciam – Clémence ma potrebuje!“

„Len či je to naozaj pravda!“ Francesca di Valleta sa tvárila pochybovačne. Starej panej sa nepozdávalo, že jej vnučka sa chce vrátiť do krajiny, v ktorej okúsila toľko nešťastia. „Čo ak je to zámienka, aby ťa primäl k návratu? Jeho písmo vyznieva jasne: dosiaľ na teba nezabudol!“

„Tomuto nebezpečenstvu budem musieť čeliť, inak ma umorí myšlienka, že ma moje dieťa potrebovalo a ja som mu nepomohla!“

„Tak si sa rozhodla...“ Francesca di Valleta nasucho preglgla. Nebolo jej po vôli, že Izabela podnikne cestu s nejasným koncom. Veď pritrafiť sa môže čokoľvek! Uvidí ju vôbec ešte niekedy?“

Izabela, dívajúc sa starej matke do očí, mlčky prikývla. Tým bolo povedané všetko.

„A Blanche? Berieš ju so sebou?“

„Ehm... pravdupovediac, preto som za vami prišla...“

V pohľade, ktorý stará pani upierala na Izabelu, sa zračil záujem. „Áno?“

„Blanche je primladá. Nemôžem, a ani nechcem drgáňať sa s ňou po cestách... A ktovie, čo všetko ma čaká po mojom návrate? Nuž pýtam sa vás: Môže zostať vo vašej opatere?“ S nádejou očakávala priaznivú odpoveď.

Enzo di Challant, sediaci na stoličke vystlanej vankúšom, sa do rozhovoru žien nemiešal. Zahĺbený do básní akéhosi Villona [1], ktoré sa mu len včera dostali do rúk, obdivoval výnimočné balady naplnené čistým citom, prenikavým vtipom i skutočnou bolesťou. Od čítania ho neodradila ani skutočnosť, že Villonove básne boli napísané len na akýchsi zdrapoch papiera. Keď Enzo práve nečítal, premýšľajúc pozoroval slnko skláňajúce sa nad Annecy, alebo sa díval na rozčerenú hladinu Thiou. Rieka, vytvárajúca kanály, obmývala ostrov so starobylým palácom ď Isle, v ktorom s Francescou žili. Keď však začul Izabelinu žiadosť, náhle spozornel.

Skutočne bude obývať tento zámok dieťa, o ktoré sa budú musieť postarať? – sami?!

S Francescou sa nedočkali potomka – napriek túžbe a nekonečným modlitbám. Pri pomyslení, že sa budú podieľať na výchove Blanche, sa usmieval. Potešil sa predstave, že s Blanche-Eleanor vstúpi do ich života mladosť.

Ak by Francesca náhodou nesúhlasila, predsavzal si, že ju presvedčí...     

 

[1] François Villon – výnimočný francúzsky básnik 15. stor.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.