Choď na obsah Choď na menu
 


12. 11. 2018

 

© E. A. Šranková

 

2)13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg

 

Nad západným pobrežím polostrova Cotentin sa zúrivo zbiehali sivočierne mračná. Hrčili sa nad vyprahnutým krajom, takmer sa dotýkali veží zámku obohnaného priekopou, stojaceho na vyvýšenine za románskym Kostolom Saint Germain v Barneville. Z opevneného mestečka, postaveného na kopci, bol dokonalý výhľad na more a malý rybársky prístav v Carteret.

Obyvatelia oboch mestečiek boli prevažne rybári, ktorí v čase nebezpečenstva hľadali útočisko u svojich ochrancov, slávnej rodiny de Carteret, pochádzajúcej zo starobylého rodu normandských barónov, hrajúcich silnú úlohu v dejinách Anglicka.

Mužskí členovia rodín dnes však nevyplávali na more. Pripojili sa k svojim blízkym, susedom, priateľom a známym, aby v Kaplnke Saint Louis v Carteret a v jej okolí prosili nebesá o životodarný dážď.

K modlitbám prostému ľudu sa pridala aj ich mladá pani. Hradná pani, cítiaca sa sťaby väzeň na zámku s uzavretým nádvorím, vypínajúcom sa nad rozľahlou krajinou, vítala blížiacu sa búrku s radosťou, nie ako tú, ktorá sa odohrávala v jej vnútri...     

Clémence už hodnú chvíľu stála pri obloku z farebného skla a hľadela do blížiacej sa tmy. Pohrúžená do seba uvažovala nad tým, čím sa previnila, keď si zaslúžila takýto osud. Mlčala, avšak hlas v jej vnútri hlasno kričal sklamaním: Dnešok opäť nedopadol inak, znova máš svoje dni!

Hlúpa! Naivná! Čo si čakala?!

„Nikdy ste ma nemilovali!“ zarezonoval v tichu jej hlas. Znel sucho a cudzo zároveň.

Nemilosrdne sa zadívala na manžela. Konečne to vyslovila! – priam cítila, ako jej odľahlo.

Jej pohľad ho spaľoval. Obviňoval ho zo všetkého, čo ju postretlo. Bol privážny na tak mladú osobu – akoby na svojich pleciach niesla ťarchu celého sveta.

André de Carentan napriek všetkému nepozrel inam. Iba čo trochu zvesil plecia, akoby ho čosi trápilo.

Prehrabol si husté tmavé vlasy, ktoré miestami už postriebril čas. „Si moja žena,“ odvetil prosto.

„Pch! To má byť moja útecha?!“ spýtala sa uštipačne. Modrozelené oči pod klenutým červenkastým obočím ho kruto súdili. Opovrhovala ním.

Keby len vedel, ako veľmi ho nenávidím!

Clémence vinila Andrého za všetko, čo sa jej prihodilo: za to, že ani dva roky po sobáši ešte nepočala; za to, že jej bolo odopreté milovať – akoby nestačilo, že prišla o matku a v tak mladom veku ju prinútili vydať sa za muža, ktorý bol dokonca jej milencom!

Prečo sa len musela dozvedieť pravdu?! Ibaže chcela by žiť v nevedomosti? Nie! Ani za cenu toho čo sa dozvedela, nie.

Všade na svete sa nájdu nežičliví ľudia. Svojho neprajníka spoznala krátko po sobáši. Prerozprával jej príbeh krásnej devy z Lotrinska, do ktorej sa zamiloval princ, ale ona jeho lásku neopätovala. Vraj milovala iného – jej manžela, a vraj to bola jej matka!

Matka... Spomienky na ňu sa jej strácali... Len nejasne si spomínala na peknú ženu s veľkými zelenými očami a dlhými červenoplavými vlasmi, ktorá ju hojdávala v náručí a spievala jej pieseň... Spomínala si na vôňu: známu, nežnú, upokojujúcu. Vlasy tej ženy voňali kvetmi – jazmínom, ako mala možnosť zistiť neskôr. A potom tu bola clivota, ktorá vstúpila do jej života v rovnakom čase, ako žena s usmievavými očami viac neprišla. Pýtala sa na ňu? Hľadala ju? Tu jej spomienky blednú, na nič z toho si nepamätá. V mladosti ju uspokojilo vysvetlenie, že ju, vnučku vznešenej kráľovnej a dcéru kráľa zanechala v opatere dvora a ona sama, aby viac nespôsobovala hlavybôľ manželke jej otca, odišla do Talianska.

Počas dospievania jej matka nechýbala, no teraz, po všetkom čo sa dozvedela, bola na ňu zvedavá. Izabela de Vosges... milenka jej otca a osudová žena jej manžela. Jej matka.   

Keď sa už zdalo, že sa s manželovou minulosťou ako tak vyrovná, zasiahlo Clémence nové trápenie: Prečo ju Boh, ku ktorému sa utiekala väčšmi ako k manželovi, dosiaľ neobdaril dieťaťom? Modlila sa. Prosila. Keď to už trvalo dosť dlho a jej žiadosť zostávala nevypočutá, domyslela si, že je to preto, lebo Boh na nich zanevrel. Zaiste sú hriešni; jej muž je najväčší hriešnik! Boh ho potrestal za všetky minulé skutky a ona, kým bude jeho ženou, bude trpieť s ním!

S plynúcim časom sa jej túžba po dieťati zmenila na posadnutosť. Veď len kvôli nemu ešte znášala Andrého odvážne ruky na svojom tele a strpela jeho necudný pohľad, ktorým si ju premeriaval a oceňoval jej krásu. Ako len neznášala tieto chvíle, a keď potom pristúpil k samotnému nehanebnému činu, tuho si zahryzla do pery a zažmúrila oči. Studená a mĺkva, akoby bez života, čakala, kým opustí jej lôžko. A ešte sa modlila. Modlila sa za to, aby tentoraz bol jeho počin zavŕšený...

Clémence prosila, aby ju Boh obdaril dieťaťom. Ibaže Najvyšší odmietal vypočuť jej hlas. Napriek tomu prilipla k Bohu väčšmi ako k mužovi, za ktorého ju vydali. V modlitbách nachádzala pokoj, v prítomnosti manžela cítila len zášť...

„Čo mi vyčítaš, Clémence?“ André neodtŕhal pohľad od štíhlej postavy v tmavom rúchu. Šaty  z tmavomodrého hodvábneho damasku, bez najmenšej ozdoby, a dômyselne zhotovená čelenka zo zlata a smaragdov, osadená na prostovlasej hlave jeho manželky, jej dokonale pristali.

Clémence, madame Le Mans, bola nádherná. Jej krása mu sprvoti brala dych, ibaže to bola krása chladná, nie éterická, zmyselná. Už krátko po svadbe zistil, že láska a neha sú jeho žene cudzie. Vľúdnosťou si cestu k jej srdcu nezískal a spoločné dôverné chvíle boli pre ňu utrpením: jeho láskanie síce strpela, ale vanula z nej taká odmeranosť, že jej lôžko navštevoval len zriedkakedy.

Clémence stála bez pohnutia, v očiach, ktoré upierala na Andrého, nechýbala odvaha. „Požiadam o zrušenie manželstva,“ vyslovila prosto, akoby ani nešlo o nič mimoriadne.

„Nikdy! Niečo také nepripustím!“ zlostne na ňu fľochol. Manželkine slová o odvolaní sľubu, že ho bude verne milovať až do svojich posledných dní, ho zastihli nepripraveného. Nie div, že v ňom vzbĺkol hnev.

„Ale...“ namietla.

„De hoc satis!“ [1] mračiac sa, pristúpil k nej. Nahol sa k nej, už-už sa jej dotkol, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Máličko sa odtiahol. „Už nikdy viac nehovor o rozsobáši! Rozumieš?!“

Andrého varovný, šepotavý hlas mrazil, ale Clémence sa nedala zastrašiť. „Nemôžete mi ho zakázať – obrátim sa na pápeža! Svätý Otec vypočuje môj hlas!“ odsekla.

Andrému od hnevu šklblo lícom, ovládol však zlosť, ktorá sa ho zmocňovala. „Ale môžem,“ utrúsil potichu. „Si moja žena! Mám na teba všetky práva!“ vychrlil. Vzápätí sa upokojil, diabolsky sa uškrnul a uštipačne dodal: „Kalixto III. rád počúva a hovorí o vojenských výpravách. Keby si mu rozprávala o vojenskom ťažení proti Turkom, nepochybne by ťa počúval! Ale inak? Pochybujem, že tomu bude tak...“   

Clémence ho prebodla pohľadom. Uvedomujúc si, že niekedy je lepšie mlčať, utiahla sa do seba. Odvrátiac sa od Andrého, uzrela, ako na obločnú vitráž zabubnoval dážď. S potechou v srdci prešla k oknu a otvorila ho.

Clémence nespúšťala zrak z vytrvalého dažďa, ktorý už vytvoril desiatky mlák. Vdychovala podvečerný vzduch presýtený vlhkosťou a uvažovala nad tým, čo spraví.

Znenazdania jej zišlo na um, že opustí územie svojho manžela a zavíta do krajín svojho otca. Hádam sa jej vojvoda René poteší...

Len či mi dovolí odísť...?   

André, vidiac, že manželka ho viac nevníma, rozzúrený odišiel. Musel si premyslieť čo spraví. Nie! Nedovolí, aby ho Clémence tak potupila!

 

Krátko po odchode pána de Carentan, vstúpil do sestriných komnát Raoul. Mladá žena, zaujatá svojimi myšlienkami, si ho však nevšimla. Precitla, až len keď začula jeho vecný, bez príkras ladený hlas.

„Odídeš, však?“

Obrátila sa a bez slova sa naňho pozrela. Chvíľu sa dívala na vzhľadného mladého muža, ktorý svojmu otcovi akoby z oka vypadol, napokon, spytujúc sa, predsa len prehovorila: „Ako vieš?“

„Tak trochu ťa už poznám,“ pousmial sa, „a nejaký ten čas ťa pozorujem. Nemožno nevidieť nešťastie na tvojej tvári.“

„Robí ľudí len nešťastnými...“ hlesla.

„Možno preto, lebo sám nie je šťastný,“ odpovedal jej mladý muž.

Rozpálené líca sa jej sfarbili od rozhorčenia. „Prečo ho ospravedlňuješ?“ vyhŕkla. „Ani k tebe sa nezachoval najlepšie – odlúčil ťa od matky!“

„Neospravedlňujem ho, Clémence!“ oponoval Raoul, vidiaci hádam až na dno jej duše. „Neverím, že to spravil so zlým úmyslom – mal na to plné právo.“

„Ty mu to nezazlievaš?“ divila sa.

Raoul zavrtel hlavou. „Nemám mu to za zlé... Z pohľadu muža-vojaka je jeho čin v poriadku. V presvedčení, že len on mi poskytne a zabezpečí potrebné vzdelanie, urobil čo musel.“

„A čo ak to bolo z pomsty? Nikdy ti nenapadlo, že tvoje oddelenie od matky a náš sobáš uskutočnil len preto, aby ju potrestal?!“ opýtala sa hlasnejšie, ako chcela. „Láska má toľko podôb, ľahko sa môže zmeniť na nenávisť...“

V hlave sa mu naraz vyrojili mnohé otázky a nedali mu pokoja. Útočili naňho zo všetkých strán, boli neodbytné ako muchy v sparnom dni.   

Raoul sa odmlčal. V zamyslení si prstami prehrabol trochu dlhšie tmavé vlasy, peknou ohorenou tvárou mu preletel nepokoj. Po krátkom zaváhaní uprel na Clémence jasné zelené oči a odvetil: „Ako to naozaj bolo, sa asi už nedozvieme. Nech už je pravda akákoľvek, postaral sa o moje vzdelanie a o moju budúcnosť.“

„Nepoznal si otca, ani matku...“ dala mu pocítiť, čo si o jeho slovách myslí. „Celé roky si strávil na kráľovskom dvore: najprv ako páža a potom ako panoš dauphina.“

Usmial sa, nespúšťajúc z nej zrak. „Nebolo mi to na škodu. Dauphin Ľudovít je závideniahodný pán. Bude z neho dobrý kráľ. Bude to veľký kráľ.“

„Aký si si istý...“ konštatovala uštipačne.

Raoul, oblečený v čiernom odeve, bol mimoriadne pekný, ale zovretá čeľusť a vráska, ktorá mu náhle pošpatila čelo, prezrádzali, že sa hnevá.

Clémence si naraz uvedomila, že zašla priďaleko. „Prepáč mi, prosím,“ vytisla zo seba. Značne bledá hľadela na brata odetého v priliehavých nohaviciach a krátkom damaskovom kabátci so stojatým golierom. Za opaskom s guľatou striebornou sponou mal vsunutý krátky kord, ktorého pošva bola zdobená emailom.   

„Odídem s tebou!“ ozval sa znenazdania. Jeho hnev razom ustúpil odhodlaniu odrážajúcom sa na jeho ušľachtilej tvári.

„Kam by si šiel?“ pozrela mu do očí. V jej hlbokom modrozelenom pohľade sa zračilo prekvapenie a obava zároveň. „Predsa tu je tvoj domov...“

Raoul pohodil ramenami, akoby mu na tom ani nezáležalo. „Hocikam... Najskôr však odprevadím teba, následne vyhľadám našu matku. A potom sa uvidí!“

„Aký je ten život zvláštny...“ vydýchla. „Naraz z nás budú utečenci.“

„Nie,“ zavrtel hlavou. „Ja predsa nemusím pred ničím utekať,“ kútiky úst nadvihol v pobavenom úsmeve.

„Ako to urobíme?“ Hlas sa jej zachvel oduševnením. Radosť z toho, že sa jej možno predsa len podarí uniknúť, bola prisilná.

„Zatiaľ netuším,“ odvetil Raoul, „... ale niečo vymyslím...“ povzbudivo sa usmial. Vzápätí opustil miestnosť zariadenú španielskym zláteným nábytkom.

Clémence, madame Le Mans, náhle osamela. Tušiac, že boj, ktorý ju čaká, nebude ľahký, prešla k posteli s červeno-zlatým baldachýnom a zvalila sa na lôžko. Dívajúc sa na zlaté strapce visiace nad jej hlavou, mala o čom premýšľať.                         

 


[1] Dosť o tom!

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.